Judith chodila po svete s telom plným hmly. Videla prietrž mračien, bubnujúcu na dáždniky. Jej vlasy boli potuchnuté ako vyváľaná slama. Cítila zápach tlejúceho plastu, z ktorého ju štípali oči. Jej umelohmotná fólia sa už tisíci rok rozkladala odhodená v lese.

Príkrosť vlastného precitnutia ju v určitých okamihoch udivovala. Keď sa na oblohe objavilo slnko, túžila na jazyku cítiť jeho príchuť. Horkosť sĺz, ktoré vypustilo pre mesiac, hoci nikdy nemala možnosť precítiť tú odluku. Tešila sa predstavou samotnej trýzne, špendlíkov a ihiel, trčiacich spod jej nechtov. A vrcholom rozštiepených radostí nahádzaných v kufri, čakajúcich na stanici, bolo mlieko.

Nevinnej náruči materského mlieka (mlieko totiž získa štatút nevinnosti, len ak je pôvodcom matka, pozn. Judith) Judith prepadala najčastejšie. Prežívala priam rozkoš pri myšlienkach na ženu, vyberajúcu prsník spod nočnej košele, pritískajúc ho k ústam dieťatka. V prsníku sa rozprúdilo mlieko, rozprúdila sa krv i samotné telo, život.

Nočná košeľa a prsník v nej patrili žene bez tváre. (dieťaťu patrili jedine ústa, oberajúce ženu, žena si ústa privlastnila) Prsník bol kyprý a stojatý, a predsa jemný na dotyk. Žena bez tváre ho povoľne poskytla vždy, v okamihoch Juditinho vtelenia (potreba Judith bola prednejšia než potreba úst dieťaťa). Prsník, ktorý sa Judith sníval, patril žene bez tváre, nemohol patriť jej matke. Prsník matky bol vyprahnutý a ochabnutý, akoby vypovedal svoju záručnú dobu. Pohľad na matkino telo, zvädnuté a staré, sa Judith protivil. Preto si najkrajšiu časť svojho vtelenia pretvorila v obraz, oslavujúci nahotu mladého tela. Nepatrilo jej matke a nepatrilo ani jej samotnej.

Ak však Judith opäť vpadla do stavu nevidiaceho, nepovrchného, mladú ženu bez tváre obrala o všetok jej majetok. Pripravila ju o jej stojatý prsník, materské mlieko, ba aj o žiadostivé detské ústa. Žena sa stala nemajetnou, neexistovala.

Takto fatálne Judith prerušila svoje vtelenie z dávkovanej hmly do voľne predajnej špiny. Obrala svoju drahú ženu o všetko, čo mala. Pred prvotnými pokušeniami, len tak, akoby nepršalo z trávy, prelepila leukoplast. Prišila ho o sadrokartón. Neskôr vytiahla stehy, miesto vydezinfikovala, aby nenastal zápal. Až nakoniec nepovolilo jej zaryté pokrytectvo a nevpustila do rany trochu baktérií. Dávkovanie pôžitku ale zostalo nenavýšené a zúfalá potreba, ktorú Judith pociťovala v každej praskline tela, sálala z nej ako z pahreby bezmocnosť.

Judith kúpila zrkadlo. Nesie ho ulicou. Jej tieň má zrazu desať iných podôb. Akoby sa rozleteli myšlienky jej tela.

Zrkadlo je priťažké. Na každom druhom schode Judith zastaví, aby vytriasla ťažobu (nepokoj) z rúk. Oprie ho o vysokú čiernu skriňu, z ktorej sa začal šúpať náter. Pôsobí agresívne voči prostote malého bytu.

Vyzlečie a skladá svoje oblečenie na kôpku k matracu. Zbavila sa šiat  kúpených bez vkusu, z potreby zahalenia. Spodná bielizeň priam strhnutá nedočkavosťou.

Judith stojí nahá pred zrkadlom. Pravou rukou sa dotýka ľavého prsníka. Ľavým prostredníkom obkresľuje líniu panvovej, následne lonovej kosti. Ako ju len prekvapila  ich tvrdosť. Zároveň ju však spôsobom ľalie túžiacej po tŕňoch rozvášnil pohľad na vlastnú telesnú nedokonalosť. Hlboko sa zatratil  odpor k matkinej ohavnosti.

Okom dravca preletela každú líniu a záhyb nekončiacej sa ornej pôdy., ktorá plodom dopriala dozretie, no dala pocítiť krivdu nedbalosti.

Práve teraz, v tomto okamihu... Judith je stále nahá, jej myšlienky (telo) sa vrývajú do zrkadla. Vyvíjajú nátlak, búšia doň. Judith si je vedomá straty, ktorá sa jej udiala. Strata je odetá v nijakosti hmly, zaradená v zástupe, postupujúca na melódiách z televíznych prijímačov. Kopec je dlhý, strata nepriehľadná, sama si dláždi cestu zabudnutia.

Judith sa cíti pokorená vlastnou márnivosťou. Cíti červeň na lícach, hanbí sa za neudržateľnosť poslušnosti. Opäť na seba pozrela do zrkadla. Na jej veľké prekvapenie, líca vôbec neboli červené, myseľ bola prázdna a neobyčajne osamotená.  Pravidlá sa vytratili. Jej prsník bol ovisnutý tak ako matkin. Pokožka bola miestami roztrieštená, pomúčená prachom.

Judith sedela na drevených parketách pri matraci. Nohy mala pokrčené v tureckom sede, poloha bázne, nazvala ju bez vážnosti tela. V strede medzi pokrčenými nohami bola tma ... A zasa telesnosť. Vystrela obe ruky, dotkla sa nimi zrkadla. Chodidlá tlačila na zadnú stranu stehien. Prsia jej viseli vo vzduchu, mierne narážali na kolená.

Práve teraz, v tomto okamihu sa jej nohy zrástli so zemou. So zemou jej tela sa konečne vzrástli korene jej myšlienok.

V odpornosti tela, v rozkladaní duše, v nahote hanby, v rýdzosti seba.

Na počiatku je tma. Nasleduje prevtelenie. Po prevtelení vzrast. Po vzraste tma... Človek, krása, odpor, pokánie. Nič.

Alexandra Viera Hozlárová - 2. miesto, próza, základné školy, MEDZIRIADKY 2019