Spisovateľka Soňa Uriková získala vlani najprestížnejšie literárne ocenenie na Slovensku. Medziriadky si zažila najprv ako účastníčka a neskôr aj ako organizátorka.
Keď bola Soňa Uriková po prvýkrát na Medziriadkoch, mala 21 rokov. Zo študentky Vysokej školy múzických umení sa neskôr stala spisovateľka a aj členka organizačného tímu Medziriadkov. V ňom pôsobila 10 rokov a ako sama hovorí, svoj odchod v sebe ešte stále nemá utrasený.
V rozhovore so spisovateľkou Soňou Urikovou sa dozviete:
-aké boli jej začiatky v písaní,
-kde zbiera inšpiráciu,
-aké je to mať autorský blok,
-čo radí mladým autorom a autorkám.
Ako sa laureátka ceny Anasoft litera z roku 2023 dostala k písaniu?
Čítať som vedela už v škôlke a teda predpokladám, že som vtedy vedela aj niečo písať, ale príbehy som si skôr len tak vymýšľala, rozprávala sestrám. K naozajstnému písaniu som sa dostala na základnej, a keďže som vyhrala svoju prvú súťaž v 4. triede, počítam svoje počiatky od tohto obdobia, keď som mala desať.
Pamätáš si na svoju prvú poviedku?
Text, s ktorým som vyhrala v 1999 regionálnu súťaž Dary reči bola rozprávka Ako Matej učil Podprdčanov a myslím, že už na ňu raz naďabím len veľkou náhodou, doma ju nemám. Písala som ju rukou a mama mi ju prepísala na stroji. Pamätám si nejaké detaily z nej, a úprimne neviem povedať, či by som dnes ako porotkyňa taký text desaťročnej autorky ocenila v nejakej súťaži. Snáď hej.
Študovala si scenáristiku a niekoľko rokov pracovala vo vtedajšom Literárnom informačnom centre. Dalo by sa teda asi povedať, že si si zvolila písanie a literatúru ako svoju profesiu. Kedy si si povedala, že toto je cesta, ktorou sa chceš vydať?
Scenáristiku ako skúsenosť oceňujem až spätne, aj keď si uvedomujem, čo mi vtedy chýbalo: aktívnejšie zosieťovanie sa s ľuďmi. Predsa len, literatúra sa dá tvoriť solitérnejšie, film človek sám spraví len výnimočne. Po škole som bola rok v Londýne, čo bola podstatná životná skúsenosť, a potom som sa zamestnala v kníhkupectve Gorila v Bratislave. Odtiaľ to bolo na skok do Literárneho centra a potom v 2015 vyšli Živé ploty. Mala som teraz rok a pol odklon do štátnej správy, kde som síce robila so slovom, každodenná práca však nemala s literatúrou veľa spoločného a aspoň som sa utvrdila v tom, že už nikdy od nej nechcem byť profesijne tak ďaleko. Netajím sa tým, že by som sa chcela živiť iba písaním – asi by som to mala začať volať skôr spisovateľstvo, pretože aj písanie statusov je písanie – túto túžbu nosím v sebe naozaj od detstva.
Aké boli tvoje pocity po debute? Keď to porovnáš s vydaním svojej druhej knihy, cítila si pri tom nejaký rozdiel?
Pri tvorbe druhej knihy som sa cítila istejšie, vstupovala som viac aj do celého procesu redakcie, korektúr, tvorby vizuálu. Jedna vec je texty napísať, druhá je postaviť sa ku knihe ako k projektu, ktorý by mal byť čo najúspešnejší. Kto chce napísať dobrý text, ale vydať nezaujímavú knihu? V prípade, že človek za vydávaním vlastných diel vidí viac, než jednorazovú príležitosť, zdá sa mi logické vkladať do toho čo najviac seba a učiť sa vidieť do jednotlivých procesov.
Dôvod na radosť vznikol s celkom slušným časovým odstupom od tvojej prvotiny. Ako a kde zbieraš inšpiráciu?
Pri práci na aktuálnych textoch som narazila na Word z roku 2017, kde mám rozpísané základné outliny poviedok, ktoré sú nakoniec v Dôvode na radosť. Keď si uvedomím, že Živé ploty prišli z tlačiarne na Silvestra 2015, tak ten rozptyl nebol obrovský. Knižka je ale útla a aj tak som ju dokončila v 2021, no také bolo moje tempo, ovplyvnené mnohými faktormi, od kovidu cez moje pracovné nasadenie až po inšpiráciu, respektíve jej nedostatok. Zbieram ju úplne všade, ale často sa stane, že príbeh či detail sa v človeku usadí a hodí sa do skladačky konkrétneho diela až o niekoľko rokov neskôr.
Na svojich sociálnych sieťach si pred časom zverejnila veľmi úprimný status o autorskom bloku. Je to niečo, s čím sa potýkaš často? Vedela by si vystopovať, kde v tebe tento blok pramení?
Na autorský blok – nech si pod týmto pojmom predstavíme čokoľvek – sa človek musí pripraviť. Tvorba literatúry je práca ako každá iná, ak má niekto talent a chuť, ide to ľahšie, ale nič sa nenapíše a nevylepší samo. Premenných je veľa, času niekedy málo. Ale písanie kníh sa nedá uponáhľať: je úplne v poriadku, ak niekto napíše jednu poviedku za desaťročie a iný spraví román ročne. Náročky hovorím o písaní, nie o vydávaní kníh, pretože to je vlastne až posledná kapitola príbehu nejakého diela. Navyše, táto kapitola sa dokáže riadne zamotať a považujem za dôležité povedať aj to, že nie je hanba, keď medzi vznikom rukopisu a vznikom knihy prebehnú roky.
V organizačnom tíme Medziriadkov si pôsobila 10 rokov. Minulým ročníkom si sa spolu s ďalšími členmi rozhodla odísť do organizátorského dôchodku. Bolo toto rozhodnutie ťažké? Čo pre teba tento projekt znamená?
Medziriadkov som sa zúčastnila prvý raz ako 21-ročná, čiže som mala najformatívnejšie teenage roky za sebou, už som bola na Vysokej škole múzických umení, vedela som, že chcem písať, tak som sa v tom snažila zdokonaliť. Pamätám si mnohé zážitky z prvého ročníka, takže na mne asi naozaj zanechal najväčšie stopy. To, čo mi zostalo, sú určite ľudia v mojom živote, aj keď sa s nimi nestretávam denne a naše cesty sa s niektorými pretnú už len z času na čas, cením si to. Rozhodnutie odísť z organizačného tímu v sebe ešte stále nemám utrasené. Tento odchod prišiel po mojom odchode z Literárneho centra (dnes Slovenské literárne centrum) a predovšetkým z projektu Cena René. S ním to dopadlo neslávne, čiže vtedy som sa priučila, že keď sa niečo pustí, tak to musí byť naozaj, bez obzerania sa. Zostáva už len fandenie na diaľku, spomienky, spomínané vzťahy a samozrejme pomoc, keď je to žiadané.
Vráťme sa ešte k Anasoft litere. Ide o najprestížnejšie literárne ocenenie, aké na Slovenskú máme a ty si ho vlani získala. Aké si mala po vyhlásení výsledkov pocity? Zmenilo sa získaním tohto ocenenia niečo?
Ako to už často chodí, zmenilo sa veľa, a prakticky sa nezmenilo nič. Rok 2023 bol pre mňa taký náročný, že mi je trochu ľúto, ak si ho v budúcnosti nebudem pamätať ako rok víťazstva v Anasoft litera. Je to však jednoznačne veľká pocta, zadosťučinenie, splnená méta. Hurá na ďalšie.
Po získaní tohto ocenenia si poskytovala rozhovory pre mnohé periodiká. Ako prežívaš, že si bola „vo svetle reflektorov?“
Ja som rada múdra jak rádio, takže mi to vôbec neprekáža. Nemám problém s vystupovaním, ani s rozhovormi, ale na rovinu, do Let’s dance alebo Telerána ma nezavolajú. Verím, že keď o tom hovorím alebo píšem, že to neznie zatrpknuto, je to tu s literatúrou tak – ak je vo svetle nejakých reflektorov, tak by som ich prirovnala k svietivosti čítacích lampičiek, čo si človek zacvakne na knihu, keď číta večer v posteli.
Ako vníma tvoja rodina a okolie tvoje texty a písanie celkovo?
Líši sa to od prípadu k prípadu, ale podstatné je, že cítim dostatočnú podporu a keď dostanem aj priamu adresnú pomoc, som vďačná za siete vzťahov, ktoré mám.
Máš nejaké rady pre mladých autorov a autorky?
Skúšať písať programovo, ak im to dáva zmysel, hocijako veľký či podstatný. Literárne súťaže a čítanie textov iných autorov a autoriek sú základmi, rovnako aj editovanie, čítanie textu nahlas. V ideálnom prípade netreba dopisovať poviedku či báseň v deň zaslania do súťaže či hocikomu inému, ale dať si aspoň deň odstupu – sama však nemám vždy tento luxus. Treba si nájsť to milimetrové miestečko medzi nútením sa do písania a nenútením sa do písania. Ale keď ho človek objaví, máločo sa tomu pocitu vyrovná.
Soňa Uriková
Vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Publikovala v zborníkoch Poviedka 2011 a 2012. Debutovala zbierkou poviedok Živé ploty (KK Bagala, 2015). V rámci Ceny Nadácie Tatra banky za umenie získala cenu v kategórii Mladý tvorca za literatúru. Taktiež za svoj debut získala prémiu Ceny Ivana Kraska. Stojí aj za detskou knihou Jašo na jarmoku. Jej druhá prozaická zbierka, Dôvod na radosť (KK Bagala, 2022), získala v roku 2023 cenu Anasoft litera.