Jednou z nových aktivít občianskeho združenia Medziriadky je Knižný klub Medziriadky. Literárna platforma na jeho koncepte pracovala niekoľko mesiacov, pričom s myšlienkou prišiel Šimon Čižmár, člen organizačného tímu Medziriadky. 

V rozhovore so Šimonom Čižmárom dozviete:

• podľa čoho vyberá knihy do Knižného klubu Medziriadky,

• pre koho je klub určený,

• ako sa naň prihlásiť,

• čo očakávať od Knižného klubu Medziriadky,

• prečo je čítanie literatúry pri písaní také dôležité.

Aké knihy vo všeobecnosti čítaš najradšej? 

Tie, ktoré ma bavia. Zlá odpoveď, čo? Myslím, že mám veľmi rozptýlený vkus, dokážu ma zaujať rôzne knihy naprieč žánrami, literárnymi smermi či spracovávanými témami. Spoločného menovateľa som zatiaľ neodhalil. Určite pomôže, ak je kniha remeselne zvládnutá alebo ak sa dokážem stotožniť so subjektom, ideou, témou, formou... Mám rád poéziu. Je krátka a dá sa o nej dlho rozmýšľať. 

Od vlaňajška si členom organizačného tímu Medziriadky a vedieš Knižný klub Medziriadky. Čo ťa priviedlo k myšlienke založiť ho? 

V tíme sme uvažovali, ako spraviť Medziriadky otvorenejšie a dostupnejšie aj pre ľudí, ktorí sa z akéhokoľvek dôvodu nevedia zúčastniť letnej školy literatúry. Jednou z aktivít, vďaka ktorej by sa nám to mohlo podariť, je knižný klub, do ktorého sa ľudia môžu pripojiť odkiaľkoľvek. Bude totiž prebiehať online, aby bol čo najdostupnejší.

Taktiež, a o tom sa hovorí pomerne často, veľa začínajúcich autorov a autoriek píše, no zabúda čítať. Bez toho to ale nejde. Či sa to niekomu páči alebo nie, na Slovensku už nejakú literárnu tradíciu máme a každý text, ktorý sa ju snaží svojou existenciou obohatiť, sa k nej nejakým spôsobom vzťahuje: buď na ňu nadväzuje alebo nie. Ak chcem na niečo nadviazať, poprieť to alebo ignorovať, v prvom rade musím vedieť, na čo nadväzujem, čo popieram a čo ignorujem.

No a v neposlednom rade je dôležitá aj obyčajná radosť z prečítaného, ktorú môžeme zdieľať s ostatnými ľuďmi.

Je teda určený pre kohokoľvek? 

Pre kohokoľvek do 26 rokov – rovnako ako literárna súťaž Medziriadky. Avšak keďže veľa umeleckých kníh obsahuje aj explicitné scény, rozhodli sme sa stanoviť aj dolnú vekovú hranicu na 15 rokov, ktorá je odporúčaná. V konečnom dôsledku tak pri všetkých záujemcoch do 18 rokov záleží na ich rodičoch a na tom, či súhlasia s účasťou svojich detí.

Ako sa naň môžu ľudia prihlásiť? 

Na každé stretnutie je potrebné prihlásiť sa osobitne, pomocou prihlasovacieho formulára, ktorý sa vždy objaví v predstihu na našich sociálnych sieťach. 

Ako bude vlastne také online stretnutie knižného klubu prebiehať? 

Čo ja viem, uvidíme. (smiech) 6. februára bude naše prvé spoločné stretnutie, sám som zvedavý, ako sa vyvinie. V princípe by ale malo ísť o rozhovor o knihe. Ak bude živý a prebiehať bez problémov, tak ako moderátor nebudem mať veľa práce. Ak by došlo k váhaniu, alebo by som mal pocit, že v diskusii nenapredujeme, tak upriamim pozornosť na nový „problém“, prípadne ponúknem vlastnú interpretáciu.

Podľa čoho vyberáš knihy, ktorým sa budete v Knižnom klube Medziriadky venovať? 

Mojim cieľom je vyberať knižné novinky súčasnej, predovšetkým mladej, slovenskej literatúry, pri ktorých budeme môcť uvažovať aj o tom, ako súčasná literatúra vyzerá, kam smeruje, prípadne aj veľmi jednoducho: čo sa nám na nej páči a čo nie. 

Zvažujem ale čas od času vybrať aj nejaké dielo literárnej histórie, o ktorom si myslím, že má čo povedať súčasnému čitateľstvu, prípadne, že je natoľko podstatné, že stojí za to, aby si súčasné čitateľstvo na toto dielo spravilo svoj vlastný, dobový názor. Momentálne sa pohrávam s myšlienkou, či nejaký kánonický text nevybrať na stretnutie knižného klubu, ktoré sa bude odohrávať v lete. Uvidíme, uvažujem to jedno stretnutie spraviť špeciálnym aj nejako inak, ale zatiaľ je to len vo fáze úvah, tak nebudem prezrádzať zbytočne veľa.

V minulosti si bol aj účastníkom letnej školy literatúry Medziriadky. Čo by si odporučil osobám, ktoré by sa tam tiež chceli dostať, no zatiaľ sa im to nepodarilo? 

Prihlásiť sa do Knižného klubu Medziriadky! (smiech) Ale vážne, myslím si, že to môže byť dobrý vhľad do súčasnej slovenskej literatúry – opäť sa vraciam k tomu, že ak chceme písať, musíme najprv čítať. No a nevzdávať sa. Písať, písať, písať, pretože človek sa učí opakovaním a potom škrtať, pretože aj z diamantu sa stane briliant, až keď sa vybrúsi. Pracovať na sebe, snažiť sa zlepšovať a pamätať, že súťažne hodnotiť literatúru objektívne je takmer nemožné.

Dnes si doktorandom na Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Čomu presne sa v rámci svojho výskumu venuješ? 

Venujem sa slovenskej poézii po roku 1989, konkrétnejšie ironickým a subverzívnym aspektom tejto poézie. Vždy som mal ale osobitný vzťah aj k poézii 60. rokov 20. storočia.