čestne vyhlasujem, že cieľom tohto textu nebolo ublížiť žiadnym zvieratám. jeho autorka by sa rada stala vegánkou.

Po príchode domov zamieri Dievčička rovno do postele. V byte musí byť vždy vlhko kvôli rybe, ktorá žije so psom. Dievčičke sa v takom prostredí dlho nedá zaspať, ráno sa budí v prepotenom pyžame. Nenávidí pot, cíti, že ak sa okamžite neosprchuje, zblázni sa. Keď však otvorí dvere do kúpeľne, v sprchovom kúte nájde natlačenú rybu, plutva jej vytŕča z plytkej vaničky, kým hlavu lačne strká pod tečúcu vodu. Tá sa jej odráža od šupín a strieka po celej kúpeľni, takže je vylúčené ísť si čo i len umyť zuby, aj keď okrem potu začína Dievčička cítiť aj vrstvu zubného povlaku. Ryba na ňu celý čas zazerá zo sprchového kúta, chcela by povedať: čo nevidíš, že ja toto potrebujem viac, než ty, príď neskôr. Ryba je šťuka, nohu síce celú neodhryzne, ale prsty poobhrýza, Dievčička sa teda radšej odšuchtá naspäť do postele a dlhé hodiny číta internetové diskusie o tom, či je správne, ak vegetariáni jedia ryby.

   Jeden z komentárov (at si kazdejji, co chce) Dievčičku nakopne natoľko, že dostane chuť písať. Na jej pracovnom stole však skladuje svoje veci pes, vraj keď tu ona aj tak väčšinu času nie je, a písať v posteli neprichádza do úvahy. Radšej sa nesmelo priplichtí do obývačky, tam si sadne na zem. Pes sa ihneď rozšteká, prečo tam sedíš, nevidíš, že je to mokré a studené, veď prechladneš, následne sa rozšteká na rybu, čo nevidíš, že je to mokré kvôli tebe, všade z teba kvapká voda, kto v tom má žiť, ale ryba, pretože je rybou, mlčí. Dievčičke príde na chvíľu ryby ľúto. Pre pokoj v domácnosti si chce presadnúť na pohovku, ani to však nič nevyrieši, nielenže je všetko mokré, ale ryba oddychuje rozvalená po celej dĺžke opierky, ťažko sa dá sadnúť si bez toho, aby sa človek musel dotýkať jej tela. Keď sa to Dievčičke konečne podarí, čierne rybie oko jej hľadí rovno do počítača, číta každé slovo. Dievčička sa všemožne snaží zakryť svoje rozpaky. Skôr, ako jej stihne na čelo vystúpiť pot, ryba urazene vstane a odíde si na balkón zapáliť.

Dievčička často uvažuje o tom, aké by to bolo, keby aj ryba vedela rozprávať. Alebo, keby naopak, nevedel rozprávať ani pes. Beztak jej dlho trvalo, kým si zvykla, že pes okrem štekania aj rozpráva, hoci podľa obsahu bolo rozprávanie skôr štekaním. Navyše vedela, že za situáciu v skutočnosti nesie vinu ona. Nemala v jeden večer len tak z ničoho nič odísť a nechať na stole v obývačke otvorenú knihu významného slovenského prozaika. Mohla si iba domýšľať, čo presne sa po jej odchode dialo, ale predstavovala si to asi takto: kým na seba ryba púšťala vodu alebo fajčila na balkóne, psa zaujal nový predmet na stole, určite ho najprv opatrne oňuchal, cítil z neho jej vôňu, preto ho zaujal ešte viac. Mimochodom, to Dievčičku na sekundu zahreje pri srdci, že sa pes o veci s ňou spojené natoľko zaujíma. Ale keďže vtedy netušil, čo s takou knihou, navyše s knihou slovenského prozaika, najprv na ňu skusmo zabrechal, a potom ju zjedol. Z nej sa naučil rozprávať. Toto si vo vzťahu k psovi vyčíta, a ešte veľa iného, ale o tom skôr, ako sa ryba vráti z balkóna, nestihne rozmýšľať.

Na pokojné písanie ostáva Dievčičke už iba kuchyňa. Aj tam je stôl zaprataný haraburdím, medzi hrncami sa povaľuje pájkovačka, na starej Pravde schnú rožky. Nad tým všetkým zbytočná veľká igelitka, plná zbytočných menších igelitiek, lebo hneď vedľa nich je nevyložený nákup v plátenej taške. Kým ho Dievčička vykladá, dostane chuť nie na písanie, ale na jedlo. Kým natiera chlieb maslom, vidí psa spýtavo slintať z obývačky, nachystá teda aj jemu, naschvál trieska riadom (zásuvkami trieskať nevie, lebo pes dal namontovať kovanie s tlmením, na také vychytávky si potrpí).

Kým Dievčička chystá jedlo, pes sa rozvalí na tú časť gauča, ktorú nezaberá ryba. Hádam nie je jeho vina, že sa musí všelijako poskrúcať, zadné laby má roztiahnuté, vidieť mu genitálie. Dievčička nad ním znechutene pokrčí nosom a tanier s chlebom bachne na stôl. Pes sa okamžite rozšteká, to čo má znamenať, mi to hádžeš jak psovi, ti veľmi pekne ďakujem! Mimochodom, aj ten sarkazmus mu zostal odvtedy, čo zhltol knihu popredného slovenského prozaika. Až potom sa pes pustí do jedla, veľkým jazykom vylizuje tanier, ža každým sústom blažene zamľaská, a keď doje, odíde sa do kuchyne obtierať Dievčičke o nohy, hlavu jej položí na kolená a vrtí chvostom, až kým ho nepoškriabe za ušami.

Keďže Dievčička je zmierlivej povahy a nerada sa háda, príjme psí pokus o zmierenie, aj keď v jeho prítomnosti nedokáže napísať ani vetu. Obaja sa vrátia do obývačky, pes sa rozvalí, tentokrát decentne, ona si skusmo sadá na suchý okraj pohovky. Čaká, čo sa bude diať, azda by mohla nadviazať ľahkú konverzáciu so psom, s tým sa však odrazu nedá vôbec komunikovať, pozerá šport. Je mu jedno, aký, len nech to na obrazovke behá a v pozadí hučí. Aj teraz chniape labou po ovládači, kým sa mu nepodarí prepnúť na jednu zo športových staníc, na ktorých keď nejde šport, idú reklamy na športovcov, ako keby sa dali kúpiť v supermarkete. Chvalabohu, že sa nedajú, hovorí si Dievčička, inak by musela okrem ryby a psa znášať ešte aj takého Sagana, aj keď tomu by neuškodilo, keby prehltol knihu slovenského prozaika, nemusel by byť ani popredný. Zasmeje sa nad vlastným zlým vtipom. Pes to zachytí, čomu sa smeješ, zavrčí, ale ničomu, ale veď povedz, zavrčí zas, nepoviem, povie, lebo vie, že vtip o Saganovi by psa nerozosmial. Keď raz dosiahneš to, čo on, potom sa na ňom smej! To by na ňu vyštekol. Takto na seba vrčia, kým sa aj ryba nerozhodne vyjadriť svoju nespokojnosť, a mlčky zvalí na oboch svoje mokré telo.

Dievčička je zmierlivej povahy a nerada sa háda, preto si radšej zbalí veci a odíde do krčmy. Dá si veľký pozor, aby na stole nenechala žiadnu knihu, ešte by náhodou začala rozprávať aj ryba. V krčme si objedná fernet a otvorí facebook. Jej kamarátka zo strednej školy, ktorá má rada Kotlebu a obrázky s citátmi nielen od neho, zdieľala nový obrázok s citátom. Teraz, keď sme sa už naučili lietať v povetrí ako vtáci a potápať sa ako ryby, ostáva nám len jediné – naučiť sa žiť na Zemi ako ľudia. Dievčička sa uškrnie, vypije fernet a zavolá sliepke. Sliepka je jej najlepšia priateľka, lebo nezaberá veľa miesta na gauči a na Sagana neletí. Aj hovoriť sa naučila po tom, čo zjedla kuchársku knihu Paulusa a Ihnačáka, a nie knihu slovenského prozaika, takže je vcelku príjemné počúvať jej správy o tomto meste zvierat.

Pevnosť  

 I.

   Keby ju vtedy nezneužil, nikdy by nezistila, čo ju vlastne tak bolí.

   Nešlo o samotné zneužitie, veď ju ten muž zneužil už veľakrát predtým, a ešte ju zneužije veľakrát potom, a dlho bude trvať, kým to vôbec niekto nazve zneužitím, a ešte dlhšie bude trvať, kým to zneužitím nazve ona sama, možno k tomu ešte stále nedošlo, možno ešte vždy škrípe pri slove zneužitie zubami, žiadalo by sa jej iné. Také, ktoré by ju neponížilo, také, ktoré by nenaznačovalo, že sa tak dlho nechala zneužívať. V skutočnosti hľadala jednoducho slovo, ktoré by nenarúšalo jej predstavu o vlastnej inteligencii; také slovo ale zatiaľ nenašla, takže to nazýva zneužitím, a popritom zatína zuby, a popritom podotýka, že o zneužitie samotné, ako inak, nejde. Zneisťovať ju bude najmä pocit chcenia, ktorý cítila, kým ju zneužíval, a to chcenie ju sprevádzalo všade, aj keď kráčala k nemu popri budove starého internátu, na ktorej deti z osady vybili už všetky okná, iba v jednom sa trepotala záclonka, aj keď kráčala domov, aj keď doma ukladala na poličku dary od neho. Toto chcenie ju bude ešte dlho zneisťovať. Aj to, že čo by bolo, keby ju v ten deň nezneužil.

   Keby ju v ten deň nezneužil, nikdy by nezistila, čo je príčinou jej bolestí. Už celé týždne si ohmatáva telo, skusmo tlačí na rôzne orgány, v skutočnosti však netuší, kde sa ktorý nachádza, takže si len naslepo stláča torzo. Chvíľami sa jej zdá, že pribrala, chvíľami, že schudla. Snaží sa rozpomenúť si, kedy ju telo bolelo prvýkrát, na nič však neprichádza, jej blízka minulosť je nevýrazná, školské zadania, na jej miesto v lavici spadla neónka, kým tam nesedela, otec mame povedal, že je piča, olympiádu z angličtiny vyhral chlapec, ktorý nevedel preložiť slovo sane, tak si vymyslel, že sa sánkoval na starej perine, pomedzi to náhodné bolesti. Raz jej napadne, že by mohla byť tehotná, vydesene si stláča miesto, kde sa jej zdá, že by mala byť maternica. Menštruáciu má ale pravidelnú, to ju upokojí, ale bolesti sú stále rovnaké.

   Keby ju v ten deň nezneužil, nikdy by nezistila, čo ju vlastne bolí, že to nie je telo, ale absencia tela; keby jej rukou neprešiel po vlasoch, potom po krku, potom po ramenách, potom po prsiach, potom po bruchu, keby toto brucho jediným pohybom, veď jej telo pozná, jej telo je jeho, nuž teda keby toto ich brucho jediným pohybom neotvoril, nikdy by neobjavila záclonku, ktorá sa trepotala v jej útrobách.

II.

   Zobudí sa so spomienkou na to, ako v jej rodnom meste odstreľovali starý cukrovarský komín. Na jeho mieste najprv postavili Tesco, potom ďalšie plechové obchody. Tento komplex pomenovali OC Komín, a jej to pripomínalo všetkých tých bezvýznamných milencov.

   O pár týždňov majú zbúrať aj silo, v ktorom sa za čias fungovania cukrovaru skladoval cukor. V obrovskom valci aktivisti z občianskeho združenia zorganizovali koncert vážnej hudby, ľudia sedeli medzi sutinami a burinou, iní medzičasom nakupovali v Tescu. Keby išlo o jej rodičov, tí by si nič nevšimli, aký koncert, aké silo, iba by v zvyčajnej tichosti naložili do vozíka potraviny. Keby išlo o jej starých rodičov, tí by určite niečo na margo cukrovaru podotkli, jej stará mama by sa rozohňovala natoľko, až by po nej začali zazerať zamestnanci spoza pultu s mäsovými výrobkami, na ktoré netreba stáť radu, a stará mama by sa rozohňovala ďalej, všetko, čo sa v tomto meste za socializmu vybudovalo, sa teraz ničí, to je ten váš kapitalizmus, toto by mlela dookola, a starý otec sa ani nedostal k slovu, hoci v cukrovare pracoval celý život, dokonca tam prišiel o palec. Ich vnučka by na to povedala jedinú vetu, ktorú mala v zálohe, kedykoľvek sa téma cukrovaru otvorila:

   „Škoda, že odpálili práve komín, to bola prvá vec, ktorú bolo vidieť, keď sme sa odniekiaľ vracali domov. A ešte na ňom aj rástol strom, všimli ste si to?“

   Samozrejme, nikto z jej rodiny si to nevšimol, ale nemohla im to vyčítať, jednoducho na to nemali čas. Riešili dôležitejšie veci. Navyše veľa času strávili vymýšľaním toho, ako tieto dôležité veci zakamuflovať vecami banálnymi, aby nikto, ani ich dcéra, nemal šancu zistiť, čo riešia naozaj, a ak to náhodou aj zistí, obrať ju o šancu reagovať. Napríklad prišli na to, že bude dobré kamuflovať závisť voči vzdelaniu vlastnej dcéry tým, že jej vytknú neumytý riad, ten predsa umyť treba, knihy neknihy. Alebo na to, že keď sa na ňu hnevajú, lebo je jablkom, ktoré padlo do susedovej záhrady, bude vhodné jej vyčítať neporiadok v izbe. Na jej ostatné nedostatky sa našlo podľa potreby všeličo, príležitostná neúcta voči starším, zlý slovník, to je tá vaša stratená generácia, preboha, otvor si okno, máš tu smrad. Neskôr sa odvážili aj na priamy útok, vyčítali jej napríklad, že nechce mať deti, veď má už dvadsať rokov, nechcieť deti je alibistické, nechcieť deti je zbabelé, navyše, zase máš rozhádzané knihy po celom byte.

   Je ticho, nereaguje, aj jej ticho je však interpretované ako reakcia, na ktorú sa dá nadviazať, no len sa uškŕňaj, my vieme, že si myslíš, že si viac ako my. Je radšej ticho a zbiera knihy, z kuchynského stola DeyanaSudjica, z operadla gauča Irenu Brežnú, z konferenčného stolíka Vadasa, lásenka, nevrieskaj na ňu, veď vidíš, že už upratuje. Zo stoličky v chodbe piatich Slobodov, spod zrkadla Cholina, z koša na toalete Šikulovú.

   Spomenie si, že cukrovarský komín v skutočnosti neodpálili, ale rozobrali, tehlu po tehle, špeciálnym žeriavom.

III.

   Ako dieťa sa hanbila čo i len si vypýtať na jarmoku hotdog. Prosila otca, aby jej ho vypýtal, a on odmietol, považoval to za prejav lásky. Ona, dieťa, bola najprv dlho hladná, potom dlho plakala, nakoniec sa odhodlala hotdog vypýtať. Mala pocit, že sa prepadne od hanby, iba vidina rožku v servítke premočenej od kečupu, ju ako tak upokojoval. Otec to považoval za víťazstvo, preto s jej posmeľovaním pokračoval, až kým nepochopila, že to inak nepôjde. Po čase ju už nebolo treba posmeľovať, veselo rozprávala od rána do večera. Otec usúdil, že to je už predsalen prehnané, niekde sa musela stať chyba, a začal s jej opätovným zahanbovaním. Hovoril jej „chrobáčik, veľmi rád ťa počúvam, ale teraz som prišiel z práce, mohla by si byť chvíľu ticho“, alebo hovoril iným „no, ona keď sa osmelí, tak sa jej huba nezastaví, počkaj, ešte ti pôjdu uši odpadnúť“. Otca milovala, čo mohol už samo o sebe považovať za ďalšie víťazstvo, a preto sa jej huba po čase znova zastavila. Po rokoch jej sám povedal „veď ty si vždy bola introvert, ja to rozoznám“. Väčšinu času strávila sama v izbe nad knihami, objednávky vybavovala cez internet, nikdy nie telefonicky, aj záľuby mala iba také, na ktoré si vystačila sama. Sama sedela na káve, sama chodila do kina, sama sa objavovala na kultúrnych akciách. Na jednej besede stretla spisovateľa, ktorý sa celý čas sústredene mračil, sedel na vetchej stoličke a ruky mal pri tom možno prekrížené na bruchu, lenže to nikto nevidel, lebo ešte pred začatím besedy vytiahol z tašky tehly a postavil si z nich okolo seba provizórny múr. Na jeho okraj si položil pivo a tak odpovedal na otázky. Keby bol RogeromWatersom, múr by sa možno postupne pozrúcal, lenže on bol iba slovenským spisovateľom, a preto sa nič také nestalo. Po skončení besedy jednoducho dopil pivo a zbalil múr nazad do tašky.

   Nápad s múrom sa jej zapáčil a keďže predpokladala, že spisovateľa už nikdy v živote nestretne, bezostyšne ho ukradla. Vždy, keď niekto zdvihol jej batoh a zdesene vykríkol „preboha, to čo nosíš v tej taške, tehly?“, spokojne sa uškrnula. Neskôr si dokonca postavila múr, ktorý sa dal prenášať v celku, nosila ho taký vysoký, že ledva videla ponad jeho okraj. Ostatní o nej hovorili buď zmierlivo, že je taká princezná vo vlastnej veži, alebo priamo, že je namyslená piča. Vo vlastnej pevnosti ju ale nič z toho nezaujíma. Takto spokojne chodí po svete, až kým si opäť nebude musieť vypýtať hotdog sama a nezistí, že jej múry boli po celý čas iba perinami.

Nicol Hochholczerová - 1. miesto, próza, študenti VŠ / mládež do 26 rokov, Medziriadky 2019