Cenu divadla Pôtoň spojenú s rezidenciou v Bátovciach získal tento rok Medziriadkar Tomáš Janešík. Koncept rezidencie vo dvojici je nastavený dobre, tvrdí.
Keď bol Tomáš Janešík prvýkrát na Medziriadkoch, jeho texty patrili ešte do kategórie základných škôl. Práve letnú školu literatúry dnes autor považuje za podstatný míľnik v písaní. Okrem toho je čerstvým laureátom Ceny divadla Pôtoň, jediného ocenenia súťažnej časti platformy mladej literatúry. Toto ocenenie je spojené s rezidenciou v obci Bátovce, v roku 2023 v spoločnosti ďalšej Medziriadkarky Doroty Suránovej a lektora – básnika a literárneho vedca Viliama Nádaskaya.
V rozhovore s Medziriadkarom Tomášom Janešíkom sa dozviete:
- aké boli jeho autorské začiatky,
- kedy majú literárne súťaže zmysel,
- prečo sa autori a autorky môžu od seba navzájom tak veľa naučiť,
- ako vníma jeho okolie, že sa venuje písaniu,
- či sa ešte chce prihlásiť na Medziriadky.
Poďme pekne poporiadku. Kedy si sa začal venovať písaniu?
V druhom ročníku na základnej škole. Bola to príbeh o bobroch, ktorí si vystrúhali ceruzku, na ktorej poleteli na mesiac. Rád by som túto poviedku znovuobjavil. Potom som na prózu tak nejako zanevrel, narazil som totiž na dezilúzie, že je potrebné aj čítať, čo som v neskoršom veku zreteľne pochopil. Na druhom stupni som sa začal venovať poézii.
Kedy si si povedal, že sa tomu chceš venovať seriózne?
Zlomom na autorskej ceste boli prvé súťaže. Zistil som, že písanie mi dokonca ide. A najväčším prerodom v písaní boli moje prvé Medziriadky.
Tomáš na letnej škole literatúry Medziriadky 2018
Majú podľa teba literárne súťaže zmysel?
Literárna súťaž má zmysel, pokiaľ nie je primárne súťažou a zahŕňa aspoň rozbory zaslaných diel. Akonáhle je to čisto o rivalite a odovzdávaní diplomov, tak sa zbytočne vytvárajú predstavy o literatúre, že je to niečo, v čom treba byť najlepší. Neexistuje nikto, kto je v písaní najlepší, pretože všetko závisí od osobných chutí a doby, v ktorej sa s daným dielom stretávame. Je to veľmi organické a myslím, že to by sa malo oveľa viac zdôrazňovať.
A čo Medziriadky?
Letnú školu literatúry považujem za prototyp toho, čo sa vníma ako súťaž. Neexistuje tam umiestnenie a pozvaní sú širšia vzorka ľudí, než len najlepší traja v každej kategórii.
Tomáš Janešík na Medziriadkoch 2018
Letnej školy literatúry si sa zúčastnil už niekoľkokrát, čo sa tento rok pretavilo aj do získania Ceny divadla Pôtoň. Toto nie je tvoje prvé ocenenie podobného kalibru – pred niekoľkými rokmi si získal aj Hlavnú cenu na Literárnom Zvolene, ktorá obnášala aj mentoring s Dominikou Moravčíkovou. Majú ocenenia v podobe mentora zmysel?
Ocenenia v podobe mentora sú najlepší typ ocenenia, pretože ide o niekoho, kto je vypísaný a písaniu rozumie na inej úrovni v porovnaní so súťažiacimi. S týmto človekom môžeme prerozprávať našu tvorbu v oveľa komplexnejšom rozsahu, keďže nás neobmedzuje čas, ktorý je čisto vyhradený dvojhodinovému rozboru niekoľkým ľuďom. A taktiež je fajn, pokiaľ vieme diskutovať o našej tvorbe s najviac ľuďmi ako vieme.
Prečo?
Ich pohľady sa môžu líšiť a niekedy aj protirečiť. Mladý autor si tak uvedomí, že to, čo mu je povedané treba brať s rezervou, ale aj s istou mierou vážnosti.
Keď ste boli spoločne s Dorotou Suránovou vyhlásení ako laureáti Ceny divadla Pôtoň, obaja ste sa viditeľne tešili a potom ste sa objímali. Je koncept tejto rezidencie, kde strávia spolu s mentorom víkend v divadle Pôtoň dvaja autori, nastavený dobre?
S Dorkou sme veľmi dobrí priatelia, ktorých okrem iného spája práve písanie. Moja radosť bola neopísateľná, lebo si neviem predstaviť lepšiu osobu do dvojice v prípade, že by sa mi podarilo získať ocenenie ako je Cena divadla Pôtoň. Minimálne za seba viem povedať, že koncept tejto rezidencie je nastavený dobre. Mimo tohto som sa naozaj tešil aj z Dorkinho úspechu, jej poéziu mám rád a bola pre mňa inšpiratívna ešte predtým, než sa nám skrížili cesty. Napriek tomu sú značné rozdiely medzi našimi poetikami a vnímaním.
Môžu sa mladí autori a autorky naučiť niečo aj jeden od druhého?
Je obohacujúce, že sa môžeme rozprávať o písaní, vedieme dialóg, ktorý nie je jednosmerný. Všeobecne si myslím, že sa mladí autori a autorky vedia nesmierne veľa naučiť jeden od druhého. Rovnako veľa ako od lektora.
Ako by si opísal svoju tvorbu? Sú nejaké témy či obrazy, ku ktorým sa ako autor často vraciaš?
Ťažko povedať. Zatiaľ som v štádiu, kedy sa cítim veľmi ovplyvnený spoločnosťou a jej sociálnymi, existenčnými, politickými, ale aj environmentálnymi problémami. A myslím si, že práve tieto okruhy sa pretavujú do mojej tvorby. Netrúfam si povedať, že to takto ostane navždy, ale ani že to tak nemusí ostať navždy. A možno nastanú len drobné zmeny, napríklad, že z písania v druhej osobe si vyskúšam aj iné polohy ako explicitne intímne písanie v prvej osobe.
Ako vníma tvoje okolie to, že sa venuješ písaniu poézie?
Čo sa týka mojich rodičov, tak dlho nechápali moje texty, ale boli od začiatku veľmi podporní, a to si nesmierne vážim. Po dlhej dobe som im dal prečítať niečo zo svojej tvorby a prekvapili ma, keď povedali, že tomu rozumejú. Bol to zvláštny pocit afirmácie, že som sa zmenil a mením sa naďalej. So spolužiakmi o mojom písaní veľmi nediskutujem, ale niekedy sa naskytne chvíľa, kedy sa o tom porozprávame.
A kamaráti?
Podobne je to aj s priateľmi mimo školy, ktorých stretávam. Asi najviac vnímajú môj záujem ľudia, ktorí takisto píšu alebo sú nejako tvoriví. Celkovo je reakcia okolia kladná a miestami mi dodáva sebavedomie.
Získal si najvyššie a jediné ocenenie v Medziriadkoch. Plánuješ sa do súťaže ešte prihlásiť?
Nad týmto som premýšľal pred aj po ocenení. Respektíve v takom zmysle, či si náhodou nedám jeden rok pauzu. Ale čím viac sa vyhlásenie letnej školy literatúry blíži, tak som toho názoru, že sa opäť prihlásim. Týmto ocenením pre mňa Medziriadky nekončia, pretože od prvého ročníka mojej účasti je čím ďalej náročnejšie predstaviť si rok bez nich. Uzavrel by som to asi tak, že keby neboli Medziriadky, tak nie som ani ja, ale keďže Medziriadky sú, tak som aj ja.
Jeden z textov ocenených na Medziriadkoch 2023
Následky turizmu
I.
Slnko z teba strhlo kožu,
obalil si sa v piesku,
akoby to bola strúhanka.
Predával si zo seba
kusy turistom,
aby si stadiaľto zmizol.
To čo z teba zvýšilo,
prirástlo k ostrovu,
skamenelo.
Zrazu ťa bolo viac ako predtým.
II.
Tvoju kožu opracovali
a potom s ňou čalúnili.
Na letisku pribudlo
nové masážne kreslo,
zapína sa pošteklením.
III.
Stuhnutý si sníval o masáži.
Namiesto toho ťa odmenili
vystavením v múzeu
pod ceduľkou Vykúpený.
Tomáš Janešík
Narodil som sa v Banskej Štiavnici, kde som nikdy nebýval, ale budúcu jar tam budem maturovať na Gymnáziu Andreja Kmeťa. Momentálne čelím existenčnej otázke, či som si dobre zvolil svoju budúcnosť. A so slovom budúcnosť o to viac prežívam váhu tejto otázky. Predtým som študoval na základnej škole v Sliači, kde (dúfam, že) bývam posledný rok, aj keď to tu mám rád so všetkým pokojom a prírodou. Nakoľko veľa vecí sa tu nedalo robiť v porovnaní so súčasnosťou, tak som sa odmala snažil zabaviť. A jedna z týchto zábav sa mi stala osudová a pomáha mi mať ako-takú trajektóriu v živote – písanie. A keď nepíšem, tak čítam, a keď ani to, tak trávim čas oddychom, s priateľmi, školou, prechádzkami, občasným cestovaním alebo existenčnou otázkou, či som si dobre zvolil svoju budúcnosť. Dúfam, že áno.