Kvapka po kvapke padala z ciedky, ako jediný náznak toho, že čas ešte úplne nezastal.  Starký si sadá ku péterkám, pripravuje fajku a pietnym pohľadom pozoruje pahrebu. Smogom ožltnuté steny lemuje karmínovo červená sadrová modla, pod ktorou spí starká. „Pichni do nej, či ešte žije,“ pošekpká chrapľavým hlasom, zasmeje sa, potom pokrčí tvár a začne vykašliavať cigaretový hlien, akoby mu niečo zabehlo.  Šramot myší v drevenom obklade na strope či pukajúce drevo čerstvo rozpálenej pahreby. Tradičná dedinská kuchyňa, všade páchne srvátka, tabak a staroba. „Až sa pominiem, pochovajte ma v kontajneri na cintoríne, ľudia mi tam budú hádzať celý rok kvety,“ zamrmle si popod nos, zapáli fajku, podoprie hlavu a syr dokvapká. 

Bol som sopľa, lúskal som orechy, počúval rádio, zatiaľ čo slnko za oknom presvetľovalo morušu. Starký sa postaví, vychádza z izby a o chvíľu mizne spolu s ovcami za palisádami. Tu rastiem, behám, odieram si kolená, učím sa piť pivo a nadávať.  

...

Sychravé sobotné ráno, koruna moruše sa stráca a opäť objavuje. Tam kdesi pod ňou leží náš dvor zahalený hmlou. Na péterkách kypí mlieko a zvonka sa ozýva besnenie psov. Odvalím zo seba páperovú duchnu a bosý vybieham von. Brána sa rozvalí, brechot psov sa stupňuje a v hmle sa postupne objavujú dve čierne konské hlavy zapriahnuté za dreveným vozom. Farár sediaci na voze máva s opratami a jeho konský orchester vrcholí svoju partitúru. Starký si zloží z hlavy klobúk, kývne na starkú a tá beží po pálenku. Kopyto za kopytom sa borí v rannej rose do sprievodu zavíjania psov. Mohutná konská hlava zastane pol metra odo mňa, skloní sa a vdýchne mi do tváre rannú paru. „Pochválený buď Ježiš Kristus,“ starká pozdravuje s naliatou domácou. Farár poťahuje za opraty, schádza z voza a vyťahuje z korby slamený kôš: „Naveky Amen.“ 

„Vari k nám zavítal sám Hospodin v tom koši?“ starký si zamrmle popod nos. Slamený kôš sa občas zachveje, farár z neho zdvihne poklop a vyťahuje húsa: „Všetci sme jeho dielom.“  Starká kopne do seba morušovicu, zatrasie sa, potom silno zajačí a objíme farára: „Tie sú nádherné, ale kde my ich teraz dáme? No jedine do maštali, no a potom, keď už bude ohrada postavená, vypustíme ich za dom na lúku.“

Dedko kráča dolu pivničnými schodmi, za ním farár, potom starká. Do pivnice mám zákaz, nenápadne dvíham nohy a blížim sa dolu. Na treťom schodíku mi je už jasné, čo v sebe pivnička ukrýva. „Tento rok to vonia honosne, toto bude skutočné omšové,“ farár si rukou pretrel ústa, nadvihol sutanu a pokľakol. „In nomine patris et filii et spiritus sancti,“ sklenená pípa mizne v hrdle sudu, potom sa opäť vynára, spodok zakrýva prst, ten sa odkryje a z pípy sa valí karmínovo červené víno. „Hlavne nech padne na úžitok,“ starký schmatne koniec suda a vykročia po schodoch. Zvrtnem sa a náhlim sa k moruši, vyleziem na najvyšší konár, odkiaľ vytrvalo pozorujem voz zapĺňajúci sa sudmi. Po hodine si obaja utrú pot z čela a vchádzajú do domu. Zošuchnem sa zo stromu a mám namierené priamo za vôňou.

V kuchyni obed, na dvore kone, za koňmi voz, na ňom sudy a v nich božia krv. „Ste skutočne rodený vinár, bola by škoda to nevyužiť,“ umyté ruky si farár pretrie do sutany a prichádza k stolu. „Snáď bude vašim ovečkám chutiť,“ starký sa pozrie na sadrovú modlu, zatiaľ čo sa stôl mení na obradné pohostinstvo. „O rok v takýto čas si už budeme pochutnávať na vašich húskach, my ich už poriadne vykŕmime, je to od vás vzácny dar, ctihodný otec,“ odlesk šťastia v očiach a jemne nakrivené kútiky starej mamy vystriedal opäť akt zasvätenia. Krátka formulka Hospodinovi a magický rezultát pred obedom rozprúdi hodovanie. 

V kuchyni panuje hrobové ticho, na tanieri leží ryba, v pohári víno, farár si berie vidličku a vkladá si sústo do úst. Vtom sa ozve hlasný brechot psov, ktorý vystrieda ticho. „To nič, ony si takto zvyknú občas zabrechať,“ upokojila farára starká. Farár si vloží sústo ryby do úst, zdvihne hlavu, jazykom pomaly prehmatáva kosti a popritom obdivuje majestátnosť našej moruše, keď v tom sa pod oknom preženú dva čierne kone. Po pár sekundách všetci odskočia od stola, rozvalia dvere a vybiehajú na dvor. Sedím za stolom, dojedám rybu, o chvíľu už pod oknom vidím všetkých troch nasledovať trasu koní. Dvere sa pomaly otvoria, otáčam sa od stola, do miestnosti vojdú prenikavé lúče slnka, ktoré práve rozohnali hmlu. Prichádzam k dverám a pomaly prestrčím hlavu cez zárubňu. Z hmly sa pomaly vynárajú roztrieskané sudy s vínom ležiace v blate. Brána je vyvalená a pri dverách leží prevrátený slamený kôš. 

Sychravé sobotné ráno. Koruna moruše sa stráca a opäť objavuje. Tam kdesi pod ňou leží náš dvor zahalený kalužami vína, v ktorých sa kúpe 20 karmínovo červených húsat. Namáčajú si hlávky do vína, potom sa ladne otriasajú a trepocú krídlami.

...

Starká chovala húsky od jari, no kým sme postavili ohradu, moruša už dozrela a z húsat sa stali poriadne husi. Mohutná drevená stavba s vyrezanými  palisádami zdobí pole za domom. Na moruši mám zavesenú hojdačku, sadnem si na ňu a chcem sa dotknúť oblakov. Hojdám sa tak mocne, že každým kývnutím na mňa spadnú prezreté moruše. Všade mám fialové fľaky, pretriem si tvár a zlížem si z prstov sladkokyslú chuť. Dom obklopuje rozkvitnutá levanduľa, starká otvorí dvere a prievan rozvonia všetky izby. Ich dom je domisko s hrubými chladnými múrmi, na medziposchodí je sklobetón a na chodbách desiatky vypchatých zvierat. Dnes ale o jedno menej, starká roztvorí na poschodí okno a vyhadzuje vypchatého diviaka na záhradu. Už bolo načase, nasťahovali sa do neho myši. Odtiahnem diviaka k moruši, skryjem si ho do trávy a vyleziem vysoko na konár. 

Z kopca sa valí hrkot zvoncov. Natiahnem hlavu a o chvíľu sa spoza rohu vynorí stovka oviec. Za nimi sa o palicu podopiera chudá postava s prevesenou gubou. Zleziem dolu a utekám starkého privítať.

Šteklivý vánok dopĺňa zvuk chrapľavého dedinského rozhlasu: „Vážení občania, oznamujeme vám, že pred obecným úradom vykupujú kožky, perie, kačacie či iné, ale tiež aj nefunkčné elektromotory či autobatérie...“, v rozhlase pokračuje dychovka, od susedov cirkulár a z dvora sa ozýva pukot triesok, ktoré preráža sekera. Vo fúriku mám debničku a v nej všetky farby sveta. Dnes ohradu namažem a zajtra v nej budú tancovať husi. Každú latku natieram inou. Slnko občas prekryjú oblaky a kým v nich hľadám seba, štetec natrie aj mňa. Nakoniec si namočím prsty do karmínovo červenej a nanesiem na palisády malé červené pehy.  

Tri hlasné zatrúbenia. Odhodím štetce a nechávam za sebou nohy. Dobieham k dvoru a potom ešte zrýchľujem k bráne. Obchádzam auto, flekujem na štrku a rukami spútam mamin driek. Zatiaľ čo jej chrbát získava akrylovú stigmu, otcova ruka ma rozstrapatí a vo vrecku sa mi objavuje plastový bager.

Hádžem sa do mosadznej vane na dvore, priložím si ku tvári hadicu a do vody nasypem jar. Zafúka silný vietor a pena sa vznesie ku levanduli. Štyri kuchynské stoly postupne zaplnia priestor pod morušou, spomeniem si na diviaka ukrytého v tráve a tvárim sa nenápadne. Starká po stoloch preženie starú špongiu a špinu vyžmýka do trávy.  K stolu si postupne sadá farár, kostolníčka a susedia. Uprostred stola farár, v tanieroch guľáš a v tráve ukrytý diviak. Hurónsky smiech strieda štrnganie pohármi a otec naberá guľáš. Zafúka vietor, z neba popadajú na stôl moruše a zo starkého gramofónu sa ozýva valčík. Občas jedným okom skontrolujem skrytého diviaka, nazriem za morušu a všimnem si jemne odhalený pysk, z ktorého vietor prefúkol trávu. Možno ešte silnejšie zafúka a všetci začnú utekať s jakotom. Mamine ruky ma zdvihnú a s nami sa roztočí celá moruša. Potom zase na druhú stranu a stále rýchlejšie. Obaja padáme dolu a váľame sa v tráve. Starká prináša tvarohový koláč a začne počítať zdvihnuté ruky: „Kto s mliekom a koľko lyžičiek cukru?“

Starkinu tirádu vystriedal slávnostný ceremoniál okolo kolaudácie novej ohrady. Vyliezol som na ohradu a pozoroval otvárajúce sa dvere maštale. Gagot sa stále stupňuje a postupne sa cez zárubňu pretlačia hlávky. O chvíľu už pomalým cupotom zapĺňajú celú ohradu, starká sa oprie o ohradu a v koridore uší nám šepká: „Ako maličkú ma tam pod morušou celú doštípal  kŕdeľ husí, kým som bola v škole, mama im podrezala hlávky a potom ich upiekla. Keď som ich nechcela jesť, išla som plakať na morušu.“ Starká si pretrie oči a vraciame sa k stolu. Otec nahádže do pahreby zemiaky a slnko pomaly zájde za ohradu. Teplý  jesenný večer. Koruna moruše sa stráca a opäť objavuje. Tam kdesi za ňou leží ohrada plná husí, ktoré zatrepocú krídlami, vzlietnu a miznú v ružovej oblohe...

...

Sedíme na lavičke a spomíname na to, ako starká s dedkom usilovne celú zimu chovali husi nevediac, že sú divé. Husi odleteli a diviak leží pod morušou doteraz. Pár metrov od hrobu sa nachádza kontajner. Ľudia do neho celý rok hádžu kvety. Zafúka vietor a karmínovo červený veniec prefúkne na hrob. 

Matej Kováč - 2. miesto, próza, vysoké školy, MEDZIRIADKY 2019