Dorota Hinštová píše poéziu aj prózu a už niekoľko rokov sa zúčastňuje letnej literárnej školy Medziriadky. Počas 15. ročníka súťaže jej bola udelená Cena Kultúrno-kreatívneho centra Kláštor. 

V rozhovore s ňou sa dozviete:

• aké spoločné prvky má jej poézia a próza,
• čo pre ňu znamená Cena Kultúrno-kreatívneho centra Kláštor,
• kde hľadá inšpiráciu pre svoje texty,
• prečo chodí na Medziriadky,
• ako by mala vyzerať ideálna literárna súťaž.

Venuješ sa tvorbe poézie aj prózy a literárne ocenenia získavaš v oboch disciplínach. V čom sa cítiš viac doma? 

Asi záleží od obdobia a momentálneho prežívania. Väčšinu času sa cítim skôr ako poetka, baví ma hľadať presnosť a často je pre mňa dôležitejšie sa k myšlienke priblížiť, než ju príbehovo rozvinúť. Napríklad teraz, na zimu, som asi skôr poetka.

Vnímaš nejaké rozdiely v tom, aké námety si vyberáš pre básne a aké pre poviedky? Čo je pre teba to „niečo,“ že si povieš, že toto bude poézia alebo, že toto bude próza? Alebo dokážeš písať o jednej téme v oboch druhoch?

Poéziu píšem, keď niečo hľadám a prózu, keď už som to niečo našla. V poézii je pre mňa dôležitý proces písania. Nad prózou premýšľam veľa dopredu. Píšem iba tak v hlave po ceste do školy, a keď príde čas, spíšem to do počítača. Čo sa týka tém, asi ich nerozlišujem. Často rovnakú tému rozpíšem v oboch formách a potom zisťujem, ktorá tomu, o čom premýšľam, prináleží viac.

Vedela by si nájsť nejaké spoločné prvky vo svojej próze a poézii? Alebo je to pre teba úplne iné písanie?

Myslím, že v oboch ide o nejakú hru. Istú mieru odstupu a absurdity. Vždy, keď píšem, tak sa chcem baviť, aj keď je téma náročná, hravosť a istý odklon od reality sú pre mňa kľúčové.

Získala si tento rok na Medziriadkoch Cenu Kultúrno-kreatívneho centra Kláštor, vďaka ktorej si absolvovala víkend s lektorkou Martou Součkovou spoločne s Medziriadkarkou Kamilou Kvasnicovou. Aká bola tvoja reakcia, keď si sa dozvedela, že si toto ocenenie získala? Čakala si to?

Bola som určite dosť prekvapená a zároveň zvedavá. Nevedela som do čoho presne idem, ani na akom mieste sa na víkend ocitnem. Ako sa pobyt blížil, tešila som sa stále viac a viac. A zároveň som bola aj veľmi vďačná, že môžem stráviť takýto čas uprostred jesene. Trochu spomaliť, venovať sa tomu, čo ma baví a byť so skvelými a láskavými ľuďmi.

Viem, že si už zažila mentoring cez súťaž Literárny Zvolen, kde si pracovala pod vedením Márie Ferenčuhovej. Aký je tvoj postoj k mentoringu od skúseného autorstva? Páčilo sa ti byť v pozícii mentorovanej autorky?

Mentoring je podľa mňa skvelá príležitosť pracovať na textoch pravidelne a čerpať motiváciu od skúseného autora, ktorý ťa vie pochopiť a porozumieť. Moja skúsenosť s takouto pozíciou bola ako dobrá, tak aj stresujúca. Zastihla ma akurát v období, kedy sa mi písať veľmi nedarilo, a tak som s textami skôr bojovala. Vďaka mentoringu však vzniklo aspoň niečo a aj z takéhoto obdobia som si odniesla jednu či dve pre mňa hodnotné básne. Ak by som mala takúto možnosť v budúcnosti znova, určite by som ju neváhala využiť.

Čo ťa pri tvorbe inšpiruje? Musíš si písanie odsedieť, alebo v tebe texty dozrejú, a potom ich len dáš na papier?

Inšpirujú ma iní autori, knižky, rôzne myšlienky a nápady. V poslednej dobe sú pre mňa veľmi inšpiratívni autori z latinskej Ameriky, ich spôsob myslenia a invenčnosť. Asi sa mi však nepíše úplne ľahko. Musím dlho čakať na impulz alebo na nejakú potrebu o niečom písať. Snažím sa sadnúť si za papier pravidelne, aby som nevyšla z cviku.

Čo ti v slovenskej literatúre chýba?

Väčšia sloboda a chuť experimentovať. Skúšať písať bez túžby zapadnúť medzi knihy súčasnej slovenskej literatúry. Vlastne asi túžim po väčšej rozmanitosti a prekvapení. Chcela by som vidieť väčšiu odchýlku v premýšľaní a chuť sa hrať.

Študuješ filmovú scenáristiku v Prahe. Je to pre teba v niečom iné? Je scenáristika iný pohľad na písanie? 

Určite áno. Naučila ma vystavať príbeh na dlhšej ploche a premýšľať o písaní viac stavebne. Taktiež ma naučila písať dialógy, priamu reč a premýšľať, čo všetko sa vmestí do jedného obrazu, čo najmä pri poézii vnímam ako veľmi dôležité. Scenáristika je spôsob písania určený na realizáciu, čiže v podstate literárny návod. Keď som si toto uvedomila, zrazu som uvidela, čo všetko je v umeleckom písaní “extra“.

Medziriadkov si sa zúčastnila už niekoľkokrát. Čo ťa na ne stále ťahá? 

Mám tam hromadu dobrých kamarátov a je to pre mňa týždeň v roku, kedy na chvíľu všetko iné prestane existovať. Vždy sa odtiaľ vraciam inšpirovaná a vypočutá. Zrazu sa niekto venuje tvojim textom, písanie sa stáva viditeľným a dokonca jediným dôležitým. Medziriadky sú pre mňa trochu ako virtuálna realita, občas si nie som istá, či ich dokážu vidieť a zažiť aj ostatní. 

Myslíš si, že majú literárne súťaže zmysel? Ako by mala vyzerať tá ideálna?

Určite majú! Myslím, že je dôležité aspoň v nejakej fáze tvorby podrobiť svoje texty kritike a zistiť ako píšu ostatní, alebo vlastne, zistiť, že vôbec píše aj niekto iný v mojom veku. Ideálna súťaž by bola asi taká, ktorá by mi dala pocit, že nesúťažím, ale predvádzam svoj text ako na móle. Prehliadka a tie “najkrajšie“, by si človek po skončení mohol kúpiť alebo aspoň dôkladne popozerať. Pri literárnom súťažení je pre mňa teda asi najdôležitejšie to, že text na chvíľu vystúpi do verejného priestoru, akýsi nácvik toho, že by človek napríklad niekedy vydal knihu. 

MANUÁL KU KONCU SVETA

Pozn.: koniec sveta za 151 dní

I.

po tej novinke
o konci sveta
cestuješ na púšť;
piesok prerátavaš keď nevieš zaspať 

modlila si sa
vždy keď si mala tie hrozné prorocké sny:
videla si v nich prázdnotu
na kľúčoch ako sa hompáľa 
a muža v obleku ako tlačí posledný párok 
a jeho žena si kupuje cez eBay zub múdrosti 
lebo sa cíti nedocenená
titul otec roka vyhrá tvoja mama v tombole 
a dá si ho vyšiť zlatou stuhou na dres FC Barcelona 
ktorý nosí už iba na detské oslavy 
odkedy sa zamestnala ako klaun a zistila
že za to nie sú peniaze ale rozpačitý smiech
potom už nič, voláš o pomoc 

odomykať nové a nové 
priestory, ktoré by si mala nazývať domovom
ťa privedie na okraj

hospitalizovali ťa predvčerom
a dnes už sa pýtaš domov;
vôbec si sa nepoučila?

DOROTA HINŠTOVÁ

Narodila sa v Bratislave uprostred zimy a na konci Vianoc. Vyštudovala najprv všeobecné gymnázium v prostriedku Starého mesta a neskôr pokračovala na FAMU v Prahe, kde momentálne študuje tretí ročník na katedre Scenáristiky a dramaturgie. K tejto škole si tento rok pribrala ešte štúdium Polonistiky na Karlovej Univerzite. V medzerách sa venuje písaniu všetkých možných žánrov, lezeniu a prechádzkam na miesta, ktoré ešte potrebuje objaviť. Rada číta a pije čaj. Ideálne naraz.