Kamila Kvasnicová je doma najmä v próze, no pomaly si svoju cestu hľadá aj v písaní poézie. Hoci s Medziriadkami absolvovala už niekoľko autorských čítaní, z každého má strach ako z toho prvého. Počas 15. ročníka letnej školy literatúry sa stala laureátkou Ceny Kultúrno-kreatívneho centra kláštor. 

V rozhovore s ňou sa dozviete:

-ako hodnotí pobyt pod lektorským vedením Marty Součkovej,
-či sa pri písaní vracia k nejakým témam,
-čo rada číta,
-ako vníma letnú školu literatúry,
-kedy začala s písaním.

Medziriadkov si sa zúčastnila už niekoľkokrát, vlani to vyústilo do ocenenia Kultúrno-kreatívneho centra Kláštor. Čo pre teba táto cena znamená?

Pre mňa je to dôkaz, že sa moje písanie niekam posúva a že možno za niečo stojí. Zároveň to vo mne viedlo k nejakej reflexii o tom, čo teda chcem s písaním robiť, kam chcem smerovať. 

Víkend si trávila spoločne s Dorotou Hinštovou pod lektorským vedením Marty Součkovej. Ako vnímaš tento pobyt? 

Bol to veľmi intenzívny víkend. Pre mňa veľmi veľa znamenalo, že som sa mohla sústredene venovať písaniu. Keď som potom cestovala niekoľko hodín domov, tak som väčšinu času premýšľala nad novými textami alebo nad tým, čo ešte môžem urobiť s tými staršími. Dalo mi to veľa motivácie, s ktorej nedostatkom občas zápasím. A pani Součková bola výborná, trochu menej prísna, než som čakala. 

Si rada, že ste tam boli s Dorotou spoločne? 

Určite. Ja mám často tendenciu sa s ľuďmi porovnávať, aj keď sa snažím to nerobiť, no nejakým spôsobom som počas tohto pobytu mala pocit, že to bolo také iné porovnávanie sa. Inšpiratívne. Neviem, ako to lepšie vysvetliť. Bavilo ma vidieť, ako na to isté zadanie napíšeme úplne odlišné texty a prišlo mi fascinujúce vidieť, ako rozmýšľame nad textami inak, že k nim každá máme svoj prístup. Myslím, že väčšina spätnej väzby vie posunúť, aj tá od rovesníkov. 

Máš vo svojom písaní témy, ku ktorým sa pravidelne vraciaš? 

Trochu sa zdráham povedať, že je niečo moja téma, ale teraz mám obdobie, kedy ma celkom baví písať o pocitoch samoty a nepochopenia vo vzťahoch. V poslednej dobe čerpám zo spomienok na konkrétne obdobie môjho života, ale často tie nápady prichádzajú viac-menej náhodne. 

Čo tvoj proces písania? Je to boj, dokončiť text, či si nápady skôr zbieraš a potom ich vychrlíš pomerne rýchlo? 

Je boj text dokončiť, aj keď mám zozbierané nápady. Niekedy mám jasnú predstavu, ktorá sa zmení počas písania. Väčšinou začínam s tým, že mám nejakú jednu scénu, na ktorú sa nabalili ďalšie a pri písaní sa ich snažím poskladať za seba. Vždy ale nosím nápady veľmi dlho v hlave, kým začnem písať a aj samotné písanie mi väčšinou zaberie veľmi veľa času. 

Vnímam ťa ako prozaičku. Aký je tvoj vzťah k poézii? 

Píšem aj poéziu, alebo sa aspoň snažím, ale je to skôr okrajová vec. Myslím, že sa v písaní poézie ešte len hľadám a skúšam, čo by mi sedelo. V poslednej dobe mám pocit, že sa snažím zachytiť zhruba tie isté prežitky ako v próze, len iným spôsobom. 

Čo rada čítaš? Vedia ťa texty iných autoriek a autorov nakopnúť k vlastnej tvorbe?

Snažím sa čítať rôzne veci – romány, zbierky poviedok, poéziu, literatúru faktu a celkom mi vlastne vyhovuje nejaká rozmanitosť v čítaní. Občas ma niečo nakopne, no nie často. Naposledy to bola zbierka poviedok Lettipark od Judith Hermann, ktorá je aj dobrým príkladom toho, aké texty mám rada. Takmer nič zásadné sa v nich vlastne neudeje, žiaden veľkolepý zvrat, no zachytávajú niečo silné, čo je ťažké pomenovať priamo.  

Prejdime ešte k Medziriadkom. Vraciaš sa na letnú školu literatúry rada? Čo môže mladému autorstvu ponúknuť?

Rada sa vraciam, vždy sa veľmi teším a myslím, že som nikdy neodišla sklamaná. Každý rok som stretla zaujímavých ľudí a zároveň som odchádzala s veľkou motiváciou písať. Letná škola je priestor, kde podľa mňa človek naozaj pocíti, že chce písať, ak chce písať. A zároveň dostane spätnú väzbu, ktorá ho môže posunúť, skúsi si písať rôzne veci na workshopoch, uvidí, čo a ako píšu iní. Pre mňa je veľmi hodnotné vidieť, v čom sme s inými autormi a autorkami podobní a v čom rozdielni.  

Ako niekoľkonásobná účastníčka Medziriadkov si s nami už absolvovala aj viacero tvojich autorských čítaní v spoločnosti etablovanej autorky alebo etablovaného autora. Ako si prežívala svoju prvú? Mala si z toho strach? 

Ja mám doteraz z každej čítačky taký strach, ako z tej prvej. Viem, že bolo vtedy pre mňa ťažké vybrať text a zároveň som veľmi nevedela, do čoho idem. Je ale pravda, že si na ňu už veľmi nespomínam.

Sleduješ súčasnú slovenskú literatúru? Myslíš, že je to pre tunajšie autorstvo dôležité?

Sledujem, práve vďaka Medziriadkom.  Asi nechcem nejako tvrdiť, či to je alebo nie je dôležité pre iných. Pre mňa to má zmysel v tom, že texty vznikajú v nejakom kontexte a v nejakom kontexte sa potom aj čítajú. Ak napríklad chcem písať o nejakej téme, je pre mňa dobré vedieť, či ju už niekto spracoval a akým spôsobom. Už len pre to, aby som nenadhodnocovala originalitu vlastného textu. 

Kedy si začala písať?  

Niekedy na základnej škole. Ja som asi vždy mala v hlave nejaký príbeh, možno som mala aj nejaké pokusy niečo písať, ale prvé systematickejšie snaženie bolo podľa mňa tak v siedmej, ôsmej triede. 

Kde sa vidíš o 10 rokov? Myslíš, že sa budeš stále venovať aj literatúre? 

Dúfam, že sa budem môcť venovať literatúre aj o 10 rokov. Žiadnu inú predstavu o tom, kde budem  a čo sa bude diať s mojim životom vlastne nemám. 

Z vonkajšieho priestoru 

Sníva sa mi o Ilonke. Rodí a nekričí pri tom. Aj pri pôrode má vlasy stiahnuté do drdolu a zafixované vrstvou gélu. Pod nemocničným svetlom sa tvrdá vrstva leskne, pripomína prilbu. Ani jej dieťa nekričí, neplače, pozerá sa na svet a všetko vie. Preskočí prvé fázy vývinu, je dospelé hneď ako Ilonke vylezie z maternice. Ukáže na mňa a s perfektnou artikuláciou vysloví: „Pozri, mama, aké milé zvieratko.“ 

Na druhý deň sedíme u Mareka v dielni, kúpeľ vo vôni benzínu a oleja. Marek spomedzi náradia vytiahne dve stoličky, z oboch lezie molitan, drobí sa pri krivých nohách. Pijeme pivo, dva vrchnáky položené medzi klincami sa takmer dotýkajú. 
„Ako sa to stalo?“ 
Pozrie na mňa a zasmeje sa, pokrčí plecami. Potom si povzdychne, ťuká po sklenenej fľaši. Nadýchne sa, otvorí ústa ale nič nepovie. 
„To je jedno.“ 
Vonku fučí. Rozmýšľam, koľko ešte tie okenice zvládnu a či toto bude konečne vietor, ktorý zhodí Marekovu drevotrieskovú búdu. 
„Chce si to nechať?“ 
Opäť pokrčí plecami, položí pivo na stôl a chytí do ruky otvárací nožík. Čepeľ si namieri nad koleno a z nožíka urobí kyvadlo. Obaja sledujeme jeho pohyb a čakáme. Marek zrazu pokrúti hlavou.
„Už to aj tak vie celá ich rodina.“ 
Nehádame sa o ničom. Nájde si výhovorku, v záujme zachovania zdanlivého súladu. Ilonka si to nechá, lebo tak to býva. Ilonka bude matka ako bola jej matka – bez poriadneho vzdelania, no s manželom. Obaja počúvame vietor, štuchá do nakrivo ubitých stien a neprestáva, ani keď narazí na les. Spomeniem si, že som mu chcela niečo povedať, no správa o Ilonkinom tehotenstve prekryla, čo som si domov preniesla cez hranicu.

Kamila Kvasnicová

Pochádza z Považskej Bystrice. Študuje psychológiu na Masarykovej univerzite v Brne. Pravidelne sa zúčastňuje literárnej súťaže Medziriadky, ocenenie získala aj v súťaži Literárna Senica. Vo veľmi pomalom tempe píše prózu a v zvláštnych životných situáciách poéziu. Okrem písania sa venuje dobrovoľníctvu, rada chodí do hôr a usmieva sa na psov.