Cenu divadla Pôtoň spojenú s rezidenciou v Bátovciach získala vlani aj Medziriadkarka Dorota Suránová. Je to príležitosť rozobrať svoje text na drobné, hovorí.

Dorota Suránová je spätá s Medziriadkami od pomerne útleho veku. Dnes už ostrieľaná mladá autorka vlani získala Cenu divadla Pôtoň, ide o jediné ocenenie súťažnej časti platformy mladej literatúry Medziriadky. Spoločnosť pri tvorivej rezidencii v Bátovciach jej robil Medziriadkar Tomáš Janešík a mentorom poetky a poeta bol básnik a literárny vedec Viliam Nádaskay.

V rozhovore s Medziriadkarkou Dorotou Suránovou sa dozviete: 
-ako vyzerali jej literárne začiatky,
-či majú mladí ľudia dosť príležitostí na publikovanie, 
-prečo je vyvolávanie fotiek ako písanie poézie,
-čo zmenilo v jej živote ocenenie jej filmového námetu,
-ako vníma Medziriadky.

Začnime tak trochu klišé otázkou: Prečo si začala písať? 

K písaniu som sa dostala veľmi prirodzene. Od detstva mi bolo najbližšou aktivitou čítanie a vymýšľala som krátke príbehy, ktorými som - často nechcene - častovala rodičov. Asi začiatkom základnej školy som ich začala zapisovať, spolu s podrobnými opismi mojich dní. Doteraz si zvyknem všade so sebou nosiť zápisník v prípade, že si chcem uložiť obraz alebo myšlienku.

Aké boli tvoje začiatky?

Poéziu som začala písať asi ako dvanásťročná, nadchnutá tvorbou Osamelých bežcov. Vtedy to boli iba kratučké útržky v zápisníku, ktoré som neskôr začala upravovať, škrtať a spájať. So spolužiakom sme občas namiesto projektov písali rapové texty.

Dorota Suránová a na Medziriadkoch 2020

Prečo si sa rozhodla poslať svoje texty do literárnych súťaží? 

Prvé texty za mňa poslali učiteľky, boli to najmä súťaže v cudzojazyčnej tvorbe. Neskôr som náhodne objavila Medziriadky, kam som sa prihlásila už na vlastnú päsť.

Máš ich teda za sebou niekoľko, ktoré literárne súťaže ťa najviac v tvojej tvorbe ovplyvnili?

Medziriadky sú asi jedinou literárnou súťažou, s ktorou mám priamu skúsenosť. Ďakujem im za veľa pekných spomienok a komunitu, ku ktorej sa vraciam s láskou.

Ako všeobecne vnímaš tento trend? Hovorí sa, že najmladšia literárna generácia pochádza priamo z literárnych súťaží a bez tejto skúsenosti sa človek k vydaniu knihy dostane len veľmi ťažko.

Ja osobne som voči klasickému konceptu umeleckých súťaží ako takých pomerne kritická, hoci je pravda, že veľká časť mojej generácie, čiastočne aj ja samotná, sa v literárnom svete zviditeľnila práve cez ne. Páči sa mi, že Medziriadky neudeľujú konkrétne miesta a omnoho viac sa venujú samotnej spätnej väzbe. Najvyššou pridanou hodnotou pre mňa osobne je odstup vychádzajúci z cudzích pohľadov na nielen moju tvorbu a priateľstvá, ktoré sú pre mňa inšpiráciou. Stále si ale myslím, že by malo existovať viacero príležitostí mimo súťaží, vďaka ktorým by sa mladí ľudia vedeli dostať k časopiseckému alebo knižnému publikovaniu.

Ktoré iné druhy umenia ťa okrem literatúry zaujímajú?

Mala som šťastie, že ma od malička podporovali rodičia vo všestrannej zvedavosti. Obzvlášť mama, ktorá vyštudovala literatúru a estetiku a brávala nás so súrodencami často do divadla a na koncerty. Mala privilégium kontaktu s viacerými druhmi umenia. Momentálne mi v rámci umenia najviac imponuje film.

Jakub Spevák odovzdáva Dorote Cenu divadla Pôtoň

Aké iné aktivity robíš?

Už nejaký ten piatok hrám na husliach, rada pracujem s keramikou. Občas si chodím do tmavej komory vyvolávať a zväčšovať fotografie, čo je vďaka pomalosti a úplnej sústredenosti proces porovnateľný s písaním poézie. Plánujem sa čoskoro vrátiť k etnografickému výskumu, tentokrát ohľadom komunít olašských Rómov na juhu Slovenska.

V roku 2023 si bola ocenená za svoj filmový námet v rámci projektu My street film sk. Chceš sa venovať aj filmu?

Momentálne sa plánujem orientovať viac akademicky, čiže si vysokoškolské prihlášky podávam na kognitívne vedy a antropológiu. Filmu by som sa ale rada venovala neskôr alebo popri štúdiu, keďže som pomocou svojho prvého dokumentu zistila, že sa ním veľmi jednoducho dá vyjadriť to, čo v texte zostáva zamlčané.

Čo pre teba znamená Cena Divadla Pôtoň? 

Príležitosť rozobrať svoje texty na drobné súčiastky. Skúmať, ktoré sú dobré a ktoré ešte treba prepracovať. Zároveň mám veľkú radosť, že na mojej prvej literárnej rezidencii bol mojim spoločníkom práve Tomáš Janešík, s ktorým sme si blízki umelecky aj ľudsky.

Vieš si predstaviť svoj debut? Ako vyzerá? O čom je?

S debutom si dávam na čas. Nechcem si už vopred klásť mantinely v rámci formy alebo tém, vôbec nie je vylúčené, že by som namiesto knihy debutovala niečím celkom iným.

Čo práve čítaš?

Vždy čítam naraz pár odlišných kníh podľa nálady. Na rezidenciu si so sebou nesiem Písať ako dýchať od Mily Haugovej.

Čo je tvoja najkrajšia skúsenosť s literatúrou? 

Nedokážem to zredukovať na jeden konkrétny moment. Najviac si vážim tie, keď mi blízki ľudia čítajú svoje texty. V tom je vždy niečo krásne a krehké.

Piješ kávu s mliekom alebo bez? 

Preferujem kávu s mliekom, občas ale pijem aj čisté koťogo alebo batch brew.

A klasika - aký je tvoj obľúbený šport?

Beh.

Dorotina báseň ocenená v Medziriadkoch 2023

kruhy
rodičia sa zrástli dokopy
do vlasov
stratia sa medzi kríkmi

rastlina sa predlžuje po častiach
ruka dosiahne na jablko,
druhá odomkne bránu

medzi papraďou a leknom sa skrývajú 
kačacie mláďatá
len teraz sa vyliahli
už chcú vyletieť
z rybníka

stránime sa rodenia v marci
keď sa viniče zahrabú naspäť
do hliny
akoby im nepatrilo slnko
 

Dorota Suránová

Dorota má devätnásť rokov a pochádza z Košíc, ale nikdy tam nežila. Rada počúva svoj pulz a ľudí. Hľadá konsenzus a súvislosti tam, kde väčšinou chýbajú. Študuje na gymnáziu v Bratislave.