CENU DIVADLA PÔTOŇ UDELÍME UŽ ÔSMY RAZ. SOM NESMIERNE VĎAČNÁ ZA TENTO HLBOKÝ ZÁŽITOK, HOVORÍ JEDNA Z LAUREÁTOK

Ocenení získajú víkendový pobyt v Bátovciach, ktorý organizujeme v spolupráci s Divadlom Pôtoň. Konfrontovať sa s ich vlastnou tvorbou im pomôže lektor na mieru. 

Medziriadky sú už niekoľko rokov súťažou bez ocenení. Odmenou pre naše účastníčky a našich účastníkov má byť totiž pobyt na letnej škole literatúry. Medziriadkarky a Medziriadkari na nej dostávajú spätnú väzbu od porotcov i lektorov, na výber majú z množstva workshopov a nechýba ani kultúrny či športový program. 

Výnimkou je však Cena Divadla Pôtoň. Tú od roku 2017 udeľujeme v spolupráci s Divadlom Pôtoň, ktoré v Bátovciach ponúka autorské rezidencie. Jeho služby využilo už mnoho etablovaných autorov a autoriek, divadlo pravidelne organizuje aj tvorivé workshopy, na ktorých spolupracuje aj s našou literárnou platformou. Workshopy sú určené pre deti aj stredoškolákov, koncept sa volá Psota na Slovensku. 

Laureátov Ceny Divadla Pôtoň vyberá porota Medziriadkov a ich mená sa každoročne dozvedáme počas letnej školy literatúry. Spočiatku autorky a autori absolvovali týždňový rezidenčný pobyt, no od roku 2019 sme sa rozhodli ísť cestou víkendového pobytu, na ktorom sú dvaja laureáti a jeden lektor. 

Uvedomili sme si, že potrebám našich mladých autoriek a autorov viac vyhovuje prítomnosť lektora, s ktorým môžu o svojej tvorbe intenzívne diskutovať. Lektor si pre nich pripraví rôzne aktivity a workshopy, vytvára sa priestor na uvažovanie o ich vlastnej tvorbe. Pozitívna je aj prítomnosť rovesníka Medziriadkara, s ktorým môžu zdieľať túto skúsenosť.

Lektora vyberáme my - organizátori - na mieru, v závislosti od ocenených Medziriadkarov a ich individuálnych potrieb. V minulosti si úlohu lektora vyskúšali napríklad Eva Luka, Mária Klapáková či Viliam Nádaskay. 

A čo na Cenu Divadla Pôtoň hovoria jej laureáti? 

Dominika Moravčíková:
v roku 2017 po svojom rezidenčnom pobyte napísala

Na rezidencii v Divadle Pôton v Bátovciach som pracovala na poviedke s názvom Kútna plachta, ktorá bude zverejnená v časopise Culture Attack vydávanom Divadlom Pôtoň. Ide o dlhšiu prózu, na ktorej som plánovala pracovať už veľmi dávno, avšak tušila som, že vyžadovala sústredenie, ktoré som v zhone každodenných povinností nedokázala vyvolať. Tak som jej tvorbu odkladala, až kým sa mi vďaka Medziriadkom nenaskytla táto možnosť venovať sa práci na texte počas rezidencie naplno. 
Je skvelé, že projekt Medziriadky okrem workshopov a príležitostí na prezentáciu svojich textov poskytuje začínajúcim autorom a autorkám aj podmienky pre intenzívne a sústredené tvorenie. Pre začínajúcu autorku, ako som ja, je to mimoriadna skúsenosť, ktorá mi dala možnosť testovať svoju produktivitu a sústrediť sa na písanie s minimálnym rušením vonkajšími vplyvmi. Príjemné priestory divadla Pôtoň a pokoj dediny Bátovce mi na to poskytol priestor.

teraz pobyt spätne hodnotí
Na rezidencii v Divadle Pôtoň som počas dvoch týždňov pracovala na dlhšej poviedke do debutovej prozaickej knihy Dom pre jeleňa. Bola to moja prvá literárna rezidencia. Počas väčšiny dní som bola v budove sama so zvieratami - s miestnou mačkou a ešte gekónom či iným podobným plazom, ktorý sa raz neskoro večer objavil vo foyeri divadla v zaparkovanom teráriu a neskôr bol presunutý do inej časti budovy. V divadle som čelila svojmu strachu z tvorby, samoty, a najmä z tvorby ako náplne dní a práce. Počas večerov som sa z nejakej roztopaše učila písať japonské znaky pomocou učebných aplikácií a na krátku chvíľu som trochu vedela japonsky čítať a dačo rozumieť. Výsledkom rezidencie bol text, s ktorým som bola neskôr po rezidencii celkom spokojná. Text žije ďalej vo výtlačkoch knihy a špecifické podmienky na rezidencii v Pôtoni na tom majú nemalý podiel.

Alexandra Múdra:

Cenu divadla Pôtoň som získala spolu s mojím literárnym bratom - Alfrédom Tóthom na Medziriadkoch v roku 2022. S Evou Lukou sme spoločne prežili v divadle krásne spojenie nielen myslí, ale aj duší. Bolo to jedno zo stretnutí, moje prvé s Evkou (pozn. red. - lektorkou pobytu bola Eva Luka), v ktorom všetko do seba dokonale zapadlo. Bol to čas siatia nových obrazov a myšlienok, z ktorého žnem dodnes. Od nových vhľadov do poézie cez nekonečnú noc rozprávania až po nové nápady v dramatickej tvorbe. Ak by sme ostali ešte dlhšie, pripomínalo by celé stretnutie Dekameron (len bez vonkajších nástrah morovej epidémie). Bol to náš osobný ostrov a v tomto priestore veľa plodného vyrástlo. Som veľmi vďačná za tento hlboký zážitok a teším sa, že nám Medziriadky dopriali toto dobrodružstvo.

Tomáš Janešík

Rezidencia v Divadle Pôtoň bola veľmi príjemná. Do istej miery by som povedal, že som si oddýchol. Asi najlepšie ju vystihuje rozhovor a ticho na premýšľanie. Stráviť čas rozprávaním sa o literárnej tvorbe, cudzej aj vlastnej, malo svojskú atmosféru na zasneženom Juhu. Akákoľvek konštruktívna kritika od Viliama Nádaskaya a Doroty bola osožná, či už bola mierená z vedeckého alebo autorského súdka. Vo všeobecnosti to bolo veľmi uvoľnené bez ohľadu na to, či sme sa nachádzali v kuchynke, za stolom alebo na ceste k pizzerii, a tak sa to nezaobišlo aj bez humoru. Pre mňa osobne bola prínosná spomínaná kritika, ale aj skúsenosť s rezidenciou a ako niečo také funguje. Navyše som bol prvýkrát konfrontovaný s myšlienkou vlastnej knihy, čo považujem za motivujúce, ale zároveň za skutočne hodné zamyslenia sa nad tým. Len škoda, že to trvalo tak krátko.