Cibuľa

Guernica a ja sme stáli v kuchyni a krájali cibuľu. Čím hlbšie som krojila, tým viac som plakala.

Cibuľu som krájala vždy v šikmej línii. Akoby sa krúžky týmto spôsobom stali hrubšie a lepšie. Nikdy som sa nedozvedela, či je táto metóda podložená. Ale robievala som to tak už od piatich rokov. Vtedy mi matka  dala do ruky môj prvý nôž. 

Povedala mi, zatiaľ nebudeš vedieť čo si s ním počať. Trvá to nejaký čas. A predtým, než sa to stane, ho musíš poriadne nabrúsiť. Nech je čepeľ ostrejšia než slzy, ktoré pri krájaní padajú na dlážku. Toto vyriekla do noci a vylovila nožík z dna otcovej krabice.

Duté krabice vtedy pokrývali celú chodbu, tvorili kartónové mestečko z ktorého nebolo úniku. Nie v plnom počte. 

Otec si do nich pobalil všetky prázdne fľaše a odišiel. Na ten deň si už nespomínam. 

A tak som zvyšok času strávila krájaním. Krájala som cibule, jednu za druhou. Kam išli potom mi nebolo známe. No vedela som, že pre túto prácu som sa narodila. Každou rozkrojenou cibuľou som bola bližšie k cieľu.

Najprv mi to príliš nešlo. Matka na mňa zvykla karhavo dozerať a kým som sa nezačala zlepšovať, nepoľavila. 

Takto to v živote chodí, povedala. 

Zvykni si teraz a nič ťa neprekvapí.

Nemyslite si, že som sa ku krájaniu dostala len tak zhurta. Tak sa to predsa v usporiadaných rodinách nerobí. Nechceli sme vzbudiť fámy u susedov, nechceli sme si pohnevať to málo, čo nám z rodiny ostalo. Nechceli sme sa priskoro uväzniť do manuálnej práce.

Najprv som sa učila o cibuliach; o ich výskyte a čo treba spraviť, keď nejakú nájdem doma. V škole sa šepkalo o tom, čo sa v uliciach netajilo. A aj mne sa do detského ucha dostali tajnosti o ich príchodoch.

Niekto ich videl na gauči, niekto v posteli. Cibule sa objavovali na rôznych miestach a v rôznych situáciách a my ako deti sme si to, pravdaže, nevedeli vysvetliť. Vtedy som bola rada, že ma mama pripravila. Zvestovala som im pravdu. Pravdu, že tak to v živote chodí. A na to sa predsa odvrávať nedá. Je to fakt.

Niekto ich zasa nevidel vôbec. Čudovala som sa tomu, možno som aj tajne dúfala, že môj osud bude podobný. 

O cibuliach je totiž všeobecne známa jedna skutočnosť, a síce, že čím viac vrstiev odhalíš, tým viac plačeš.

Tí, ktoré ich nevideli vôbec, boli šťastní. Aj tí, ktorí ešte nezistili, čo sa pod zošúvereným obalom cibule skrýva. Bola to ich sladká nevedomosť, tú sa im nedalo zazlievať. Nerozumeli tomu.

Poznala som ľudí, ktorí to s cibuľami mysleli dobre. Bol to veru nezvyčajný pohľad, ale vypočula som si ich. 

Je to lepšie ako to, čo nachádzam doma teraz, hovorila mi jedna z nich. Je to lepšie ako nič. 

Moja mama by bola rada, keby doma nejakú našla, hovorila druhá. Už je dlho sama. 

Ale moja cibuľa bola iná ako ostatné. Bola tak nečakaná. A hoci som podstupovala roky príprav, nevedela som, čo si počať.

Krájaj, povedala mama.

Mala som vtedy päť rokov a rozkrojila som prvú cibuľu. Zmätene som sa pozerala na mŕtvolné telo, prerezané v pol a nehybne ležiace na drevenej doske. Kúsky života akoby z nej boli na chvíľu vysaté. Premýšľala som nad cibulinou minulosťou.

Vedela som, že už bola prekrojená a že môže byť prekrojená zase. Vedela som, že jej to ublížilo. Tvrdila mi, že má dobré úmysly, neustále to opakovala. A sprvu som jej aj verila. Prvý rez bol predsa hladký a, pre mňa, bezbolestný. Žiadna krv, žiaden krik. Len bieloba uviaznutá v nesprávnej koži.

Ako vôbec môžeš pochybovať o niečom tak nevinnom, bezbrannom ako je cibuľa. Stačí jeden pohľad, jeden vrúcny pohľad na celú jej zaoblenú konštrukciu a človek nemôže pochybovať o jej slovách. Prišla sem. Prišla sem, doniesla si krabice s prázdnymi fľašami a nechala sa mnou pokrájať. V istom zmysle je to odvážny čin a ja som sa neubránila obdivu. 

Moja cibuľa bola iná ako ostatné. Bola milá, nahradila mi všetko, čo som potrebovala. Nosila mi darčeky, smiala sa mojim vtipom. Niekedy ma dokonca hnevalo bohapusté poslanie krájania, ktoré som na nej vykonávala. Nemohla za to, našla vo mne zaľúbenie.

Moja matka prestala sledovať, či krájam dobre. Mala vo mne dôveru - vo mne a v našej cibuli.

Prestala ma strážiť doma. Cibuľa sa o teba postará, riekla, keď som protestovala. Cibuľa vie najlepšie, čo potrebuješ. Vie, pozná ťa, zoberie ťa tam, pomôže ti. Bola som nútená žiť s ňou, spätá v úzkej väzbe. Všetci jej dôverovali a to aj vďaka mojim slovám. Podarilo sa mi presvedčiť každého v mojom okolí, že som za ňu rada. Že som rada, že ju máme.

Vy máte doma cibuľu? A to sa nebojíte?

A čoho?

Rástla som a cibuľa so mnou. Zoznámila ma s ďalšími cibuľami, hnedšími, staršími ako ona. A ja som ich neodsudzovala. Je ťažké byť perfektnou cibuľou, najmä v tomto svete.

Preplietla sa so mnou príliš skoro a príliš tuho. Mama nebola doma keď mi prvý raz ublížila.

Krájala som ju ako obyčajne, no ona mi vykĺzla spod noža. Posmievala sa mi, že ju neviem chytiť, vydala sa na púť celým bytom a ja som ju naháňala a márne sa snažila ju dolapiť. Stratila som všetku nádej, keď som ju našla na doske. Ležala tam, bez pohnutia. Okamžite som pribehla k nej a skôr než som sa spamätala, cibulaschytila nôž a zaťala. Role sa vymenili. Zaťala a zo mňa potiekol cícerok krvi. Červenšej než si viete predstaviť. 

Bola to zrada.

A nebolo to posledný raz.

Cibuľa ma príliš dobre poznala, vedela mi prebehnúť cez rozum. Keď som to najmenej čakala, vystrelila a zaťala do mňa, zakaždým hlbšie a zakaždým potieklo menej krvi. 

Spamätala som sa príliš neskoro na to, aby mi niekto veril. Cibuľa prešla cez rozum nám všetkým. Matka neverila mojim slovám. Nikto im neveril.

Tvoja cibuľa? Ona taká nie je. Cibule ako tá tvoja nerobia také veci. 

Myslím, že preháňaš.

A tak som mlčala a nechala sa bodať cibuliným ostrým nožom. Čepeľ prekĺzla hlboko dovnútra, akoby čakala, že tam niečo nájde. Ale vnútri sa nenašlo nič, ani krv. Po nejakom čase som prestala krvácať úplne. 

Trvalo mesiace, možno roky, kým som pochopila, čo sa stalo. Musela som si to naozaj zažiť aby som uverila tomu pradávnemu prísloviu. Čím viac vrstiev odhalíš, tým viac plačeš.

A potom cibuľa odišla. Zobrala si krabice a mesto ostalo pusté. 

Nôž už nikto nechytal a nebodal mi ho do tela. 

Vtedy sme ja a Guernica stáli v kuchyni a krájali novú cibuľu. A ja som si vzdychla, lebo som vedela, že z toho nie je úniku. Navždy budem stáť v tejto miestnosti s Piccasovým obrazom a krájať, čo mi bolo dané. Vlhčiť si nožík slzami a neprestať; to je moje poslanie a to budem robiť. 

A tak som uchopila nôž do ruky, zovrela drevenú konštrukciu, posledný raz spočítala tváre na plátne, tie bezútešné tváre, a zabodla si nôž do hrude. 

A zo mňa nevyšla krv. Bola som len bieloba uviaznutá v nesprávnej koži.

MANFRED

Nie je jasné, ako sa Manfred v stane zjavil. Schúlený pod tenkou plachtou, ktorú nazývali perinou len pätolizači a fanatici, ležal tam nehybne, sprvu nerozoznateľný od ostatných členov čaty. Vstal ako väčšina, dostatočné skoro nato, aby sa o piatej stihol hlásiť na raňajkách. Umýval si zuby tak ako si oni umývali zuby, sprchoval vtedy keď sa sprchovali. Na konci rannej očisty sa oplieskal studenou vodou, zmáčajúc prednú časť ošúchaného bieleho tielka; gesto, ktoré urobil tak prirodzene, až navodzoval pocit že tento rituál robí každé ráno, niekoľko rokov, vybičovaný armádnymi podmienkami. Absolvoval celú rannú rutinu a predsa bol ako výkričník upriamujúci na seba pozornosť. Mal krátke, tmavohnedé vlasy, ktoré s mu na koncoch začínali formovať do nejasných kučier. Bol vysokej, priam robustnej postavy a na tvári mu trónil tupý výraz; keď sa na neho človek uprene zadíval, zbadal, že mu ľavé oko z času na čas ubehne do strany, akoby sa nevydržalo uprene dívať na svet.

„Čo myslíte, odkiaľ sa mohol zobrať?“ naklonil sa Frank hruďou k stolu, adresujúc túto otázku spolusediacim, alebo komukoľvek, kto mu bol ochotný odpovedať.

Sedeli za dreveným stolom v jedálenskom stane a tlačili raňajky s granulovaným citrónovým čajom na prídel. 

Chvíľu mu nikto neodpovedal, čo Frank zobral ako signál na prejavenie svojho názoru.

„Podľa mňa ho prevelili z tridsiatej ôsmej. Počul som, že teraz odtiaľ prevelujú jedna radosť.“

„Prečo?“ spýtal sa Paul, najmladší kukuč za stolom.

Opäť sa naklonil, s úškrnom jemu tak typickým v situáciách, keď vie viac ako ostatní. „Vraj tam vypukla epidémia.“ Vystrúhal zvrhlý úsmev. „V priebehu dvoch dní bola polka čaty imobilná. Všade samé zvratky, chlapi neschopní dobehnúť na záchod, ešte aj jedlo bolo kontaminované. Aspoň to hovoril môj zdroj.“

„Tak ho sem prevelili aby nás nakazil?“

„Prevelovali tých, ktorí nakazení neboli.“ Frank zagúľal očami a odpil si z čaju. „Logicky.“

V tichosti sledovali, ako si sadol do vedľajšej lavice.

„Pozri na ten tupý pohľad.“ Paul kývol hlavou. „Isto je zaostalý.“

S lyžicou uchopenou do päste Manfred hltal pariacu kašu. Neraz sa pri prežúvaní pozrel pred seba na ošumelú látku stanu, jeho tvár nevyjadrujúca jedinú emóciu.

„S takýmito typmi som mal v minulosti často čo dočinenia.“ Odfrkol Stanley s rukami preloženými na prsiach. „Spoznám ho ako ho vidím. Nemôže byť náš.“ Poslednú vetu vyslovil ako tajné sprisahanie.

„Čo tým myslíš?“ Vydesil sa Paul.

„Myslíš že je...?“

„Špión, áno. Poslaný Rusmi, alebo Nemcami, pripravený všetkých nás skántriť keď budeme chrápať. Bez zľutovania.“ Zamračil sa a pokrútil hlavou. „Pozrite na ten ksicht. Tí parchanti s nami chcú vybabrať.“

„Ale prosím ťa, Stanley...“ Naklonil sa k nemu z vedľajšieho stola Greg.

„Ak niekto z vás zajtra v noci otrčí kopitá rukou toho odrodilca, nebudem trúchliť. Varoval som Vás.“ Preriekol neoblomne.

„Aj keby ho poslali zvonka, nemyslíš, že by to mohli urobiť aj naši?“ Prisadol si Greg ku stolu, čo vytočilo Stanleyho do nepríčetnosti. Skúsenému oku neušlo, že si ruky zaboril tuhšie do hrude a prudko vydýchol nosom.

„Prečo by ho posielali naši? Ty si sa už načisto...“ Precedil.

„Nie, daj tomu šancu, kamarát,“ zamontoval sa Paul, úplne ignorujúc nevhodnosť oslovenia.

„Myslím, že niekomu tam hore sa nepáči aký výkon podávame. Tohto tupca sem poslali, aby nás zosmiešnil.“ Preriekol a premeral si očami spolu sediacich. Paul mal na nose kúsok pasty. „Podľa nich sme slabí. Mäkkí. Chcú nám to dať najavo. Ste takí neschopní, že musíme posielať postihov, aby bojovali po vašom boku.“

„Na tom niečo môže byť,“ súhlasil po chvíli Frank.

„Ty si sa už načisto pomiatol, kamarát.“ Adresoval Stanley Gregovi.

„Nie je to predsa tak? Zamyslite sa, koľkokrát nám za posledné týždne hádzali polená pod nohy?“ Gregov prst divoko vystrelil a ukazoval na všetkých okolo. „A v novinách sa nedočítaš nič konštruktívne, len všeobecné keci, žiadna chvála. Nádej na víťazstvo? Zabudni.“ Vzdychol si a jeho prst pristál na Manfredovi. „Toto je ich odpoveď.“

Kapitán Manfredovi nevenoval ani jeden pohľad. Keď prideľoval úlohy a prechádzal harmonogram dňa, bol zvyčajne strohý a priamy.

Na obede by ho istotne opäť rozoberali, ostatne, čo iné sa dá robiť v uzavretej komunite. Možno by ho zavolali prisadnúť si a zistili by, že Manfred bol vlastne veľmi jednoduchý chlapec; milý na vlastnú škodu. Večer by sa im snáď zdôveril, ako ho otec vyhnal z domu na vojnu, v nádeji, že sa nevráti a matka bude konečne žiť v pokoji. Nebude viac robiť rodine hanbu.

To by však v tábore nemohol vzniknúť poplach. Nepriateľ sa blížil míľovými krokmi a namiesto pochutnávania si na gulášovej polievke, odmene ktorá prichádza len párkrát za mesiac, nabíjali zbrane a bežali do formácie. Rozkazy, krik, chaos. Všetko sa odohralo prirýchlo. Na ústup bolo neskoro.

Stanley padol prvý. Chvíľu sa ešte držal nádeje na život, zvieral kus hliny a ktorú dopadol a  z posledných síl zašomral pár zbožných slov ako modlitbu. Hneď za ním Frank. Paul sa držal dlho, zastrelil niekoľkých vojakov. No nakoniec aj jeho zobrala tma.

Greg sa schoval za zbrojný sklad a s hrôzou v očiach sledoval divadlo, ktoré sa pred ním odohrávalo. Celý sa triasol, bol si viac ako istý, že sa pošťal a zrazu nevedel, či reve od potupy, sklamania zo seba samého, alebo s čistého zúfalstva. Nadskočil, keď niečo udrelo neďaleko jeho skrýše. Bol to Manfred. Schmatol druhú pušku a rozhodným krokom kráčal ponad zvyšky jeho nádeje na priateľstvo, z ktorej ostalo pár skrvavených rúk a nesplnených prianí.

Kráčal a premenil sa na zviera. Trhal z nepriateľa kusy mäsa akoby neboli z jedného cesta a raboval vnútornosti. Nevedel, za čo bojuje, či je v stávke krajina alebo len jeho život. Kým ostatným sa na tvárach usadili mŕtvolné úškľabky, Manfredov výraz v tvári sa od raňajok nezmenil. S vervou si mieril cestu cez mŕtvoly, netušiac, čo raňajkoval, či aká je jeho prvá spomienka.

Ako tam Greg sedel a s údivom ho pozoroval, zrazu pochopil, prečo jeho kamaráti zomreli a Manfred prežil. Zrazu to celé pochopil.

dvojitý meter

Miloš sa narodil s dvoma nohami, dvoma rukami, dvoma očami a dvojitým metrom. Už z maternice vyšiel spolu s ním. Doktor sa skúmavo pozrel na svojich kolegov, potom si nahlas vzdychol, očividne  vyčerpaný z porodenia Miloša s dvomi nohami, rukami a očami, a povedal: „Tak, a teraz porodíme meter.“. A bol na svete.

Život nemal ľahký. Od mala mu rovesníci meter spýtavo skúmali, zmätení z pohľadu na človeka vláčiaceho za sebou meter ako tretiu nohu. Meter pritom vyzeral ako každý iný meter, krajčírsky, technický, akým ho práve Miloš chcel mať, takým v tej situácii aj bol. Ako cupkal, meter dopadal na chodník a robil tiché „blup“. Vzbudzoval pobúrenie . Taký úkaz sa predsa nevidí každý deň.

„To prečo stále so sebou nosíš ten meter?“ ukázala tučným prstom Mara, strúhajúc neprívetivú grimasu.

Miloš len mykol plecami.

„Ty si nejaký čudný.“

Matka však na neho bola pyšná. „Bude z neho architekt!“ hovorila s vypnutou hruďou. To ona ho v noci chlácholila, keď sa vystrašený budil z nočných môr. „Neboj, veď je tu.“ Ukázala na meter ležiaci vedľa jeho útleho detského telíčka. „Nikam neodišiel.“ A pohladila ho po spotenom čele, tak, ako to robia matky.

A ak sa aj náhodou stalo, že Miloš svoj dvojitý meter náhodou stratil, trebárs ho položil vedľa umývadla keď si umýval ruky a zabudol ho na záchode, meter za ním ako na povel pricupkal naspäť.

Miloš nenašiel mnoho pochopenia v spoločnosti ani keď bol starší. Dokonca by sa dalo povedať, že čím bol starší, tým osamelejší sa cítil. Nepomohla tomu ani situácia doma. Matke sa potvrdili podozrenia o otcovej afére, a hoci sa akokoľvek snažila, netrvalo dlho a Milošove naivné uši sa dopočuli novinu o krutej zrade. Tomu sa nedalo zabrániť. Odvtedy trojizbovým bytom otriasali hádky s takou vervou, až padala omietka, či facka. Miloš trávil noci schúlený v malom klbku a bolo to snáď prvý raz, čo na svoj meter ani nepomyslel.

Nastali zmeny. Otec s nimi prestal bývať. Miloš začal chodiť na základnú školu. Aj matka začala a prestala – začala brať prášky na spanie a prestala vychádzať z domu.

V dvanástich rokoch sa Miloš dostal do triedy pre nadané deti a tu prvý raz stretol Júliu. Pravda, stretol pred ňou už mnoho iných dievčat a celkom určite stretne aj mnoho dievčat po nej, no na Júlii bolo niečo iné. Keď vošla do triedy, nemohol si nevšimnúť dlhokánsky dvojitý meter, ktorý za sebou ťahala. Bol skoro taký dlhý ako jeho, možno trochu dlhší. Neveril vlastným očiam.

Čakal celú hodinu, kým sa konečne odvážil ju osloviť. Sedela sama, rovnako ako on, a tak nemal čo stratiť.

Odkašľal si. „Ahoj.“

„Ahoj.“ Placho sa na neho usmiala.

„Môžem si prisadnúť?“

Prikývla. Celý zvyšok prestávky nič nepovedali. Až keď sa začala ďalšia hodina, ostýchavo do nej drgol a spoza stoličky odhalil onen meter, temer identický s tým jej. Júlia najprv zhíkla, následne na neho vrhla neurčitý pohľad a neprestala sa na neho pozerať až kým ju učiteľka nenapomenula.

Keď v ten deň bežal domov plný nadšenia, myslel na Júliu, na jej dva predné pramienky vlasov ktoré každú chvíľu starostlivo oddeľuje od tých ostatných – vtedy ich zasunie za uši a spraví pri tom tichý zvuk, akoby smiech, a Miloš je v kolenách. Jeho myšlienkový tok zastavil pár otcových topánok v chodbe.

A tak boli opäť štyria. Otec, matka, Miloš a meter. Vraj pre dobro rodiny, aspoň to otec precedil cez zuby keď mlátil dušu z Miloša.

„Nikdy by som nespravil to, čo ona. Len tak sa vzdať a pustiť si ho naspäť do života.“ Zdôveril sa o mnoho rokov neskôr Miloš Júlii. Pohladil ju po mieste medzi lícom a spánkom tak, ako to robia milenci, keď sa veľmi majú radi, jeden trošku viac ako ten druhý.

„Prečo myslíš, že to spravila?“ spýtala sa do tmy.

„Lebo bola slabá.“ Zameral sa na špinku na strope Júliinej izby; ako zapadalo slnko, bola menej a menej viditeľná. „Lebo je slabá.“

Používal Miloš svoj dvojitý meter často? Ktovie. Nie viac ako bežný smrteľník.

K nesmrteľnému životu sa priblížil pomerne neskoro, pár rokov po tridsiatke. Pri rannej očiste si ovlažil tvár vodou a ako si prešiel prstami po pokožke, nahmatal novú, hlbokú ryhu.

Starnem.

„Júlia!“ Meral kroky do spoločnej spálne, ignorujúc šuchotanie v detskej izbe aj keď vedel, že niekto už mal byť dávno nachystaný do školy. „Júlia, máš za manžela seniora.“ V spálni ho čakalo ticho a vôňa škorice. Oblečenie chýbalo, istotne už dole robila raňajky. Otáčal sa na odchod, keď mu nohu podrazila správa na displeji Júliinho telefónu. Ale to trochu predbieham. Najprv brnkol telefón, Miloš ho s dobrým úmyslom schmatol a koľko-už-je-hodín a potom čo-sa-to-tam-píše za čím okamžite nasledovalo kto-je-Viktor a najmä prečo-tak-volá-moju-ženu a v konečnom dôsledku Júlia-to-snáď-nemyslíš-vážne.

Plakal ako malé dieťa. Do práce neprišiel. Nevedel čo robiť so všetkou bolesťou, ktorá sa v ňom nahromadila.

Snívalo sa mu, že sa opäť ocitol v rodičovskom byte. Inštinktívne chcel odísť, no nohy mal bosé a jediné, čo si mohol obuť boli matikne papuče. Papuče na rohožke, papuče na poličke, vo vitríne, papuče na umývadle, papuče v smetnom koši. Papuče v jeho detskej posteli a papuče na obed. Zobudil sa celý spotený.

Človečinné molekuly dokážu uniesť limitované množstvo úderov. Miloš práve dostal posledný.

A preto keď Júlia prišla naspäť, otvoril jej dvere skôr ako stihla zaklopať. Otvoril a konečne zistil, na čo celé tie roky so sebou vláčil dvojitý meter.

Alica Bednáriková - 3. miesto, próza, vysoké školy, MEDZIRIADKY 2019