Príspevky

Alfréd Tóth – Básne

Vypaľovačka

Venované D.M.

I.

Púšťam si ťa dookola

Ten francúzsky šansón

našich sŕdc

vyrytých mojimi zubami

na vinylovej platni

Vonku nesneží ani neprší

Je iba bielo

(viac…)

Publikované:

20. júla 2020

Autor:

Medziriadky

Bianka Masaryková – Veľké slová ako sankcie a emancipácia

Milujem.

Milujem ťa vo dne i v noci.

Milujem ťa so srdcom na rukáve.

Dnes nám konečne praskla vaňa. Voda zaliala celú chodbu i obývačku. Vzala nám sedačku a tvoj kufor. Zaplnila moje pľúca a ja som sa po dlhom čase cítil plný.

(viac…)

Publikované:

18. júla 2020

Autor:

Medziriadky

Katarína Chmeliarová – Básne

xxx

hovorí sa

že keď listy

opúšťajú

stromy

je to ako

keď oriešky

padajú po schodoch

mne to znie

len ako stará

uplakaná

hojdačka

lebo keď sa zotmie

zostane v parku sama

(viac…)

Publikované:

16. júla 2020

Autor:

Medziriadky

Alica Bednáriková – Cibuľa // Dvojitý meter

Cibuľa

Guernica a ja sme stáli v kuchyni a krájali cibuľu. Čím hlbšie som krojila, tým viac som plakala.

Cibuľu som krájala vždy v šikmej línii. Akoby sa krúžky týmto spôsobom stali hrubšie a lepšie. Nikdy som sa nedozvedela, či je táto metóda podložená. Ale robievala som to tak už od piatich rokov. Vtedy mi matka  dala do ruky môj prvý nôž. 

(viac…)

Publikované:

14. júla 2020

Autor:

Medziriadky

Anna Semková – Básne

Vodorovne

váhavo a

po bruškách prstov

po tme

pobozkaná trávou

každým steblom

prší

plače odzadu

záporné číslo

zruší kladné

a zostane len prázdno

(viac…)

Publikované:

12. júla 2020

Autor:

Medziriadky

Emma Lacová – Školníčka // Hikikomori

Školníčka

I.

Ako každý štvrtok sme skončili v škole po škole- a to celkom dobrovoľne. Len čo som stihol zložiť tašku do rohu intrákovej izby ̶  a niekedy mi je boh svedkom, že ani to ̶  už som si podával ruku s kľučkou a aj s kľúčmi, aby som rovnako rýchlo ubzikol zraku vševidiacej vychovávateľke, čo vysedávanie brala ako ôsmy smrteľný hriech. Na rozdiel od našej školníčky. Tá sa neštítila vo svojej práci ničoho  ̶ okrem samotnej práce. Pokiaľ bolo teplo, slnila sa na lavičke, ktorú si oprela pred školskú bránu, pokiaľ zima, dozerala na svet z tretieho poschodia školy, kde ju podopieralo železné zábradlie. Po škole, keď sa už ozaj nemala do akej roboty vychytiť, roztvorila dokorán okná na školskom byte, ktorý jej prináležal snáď odkedy tam pred 25 rokmi nastúpila a kontrolovala, či ju niekto neoberie o svoje právoplatné chvíle pokoja. Nikoho nemohlo prekvapiť, že sme ten byt pracovne nazvali strážna veža. Týčil sa pri bočnom vchode do telocvične- lebo hlavným vchodom neslobodno vstupovať len tak, hoci všetci sme boli presvedčení, že už pred 10 rokmi stratila od neho kľúč. Bol pri telocvični natesno natlačený, dokonca natoľko, že školníčkine muškáty na terase sa pravidelne zalievali dažďom z ríny telocvične. To školníčke vyhovovalo- každý štvrtok okolo štvrť na tri už vyčkávala pred bočným vchodom a spolu s nejakým tým upozornením alebo preventívnym vynadaním  nám podala kľúče, vraj nech si friško zahráme, len aby pán riaditeľ nevidel, pretože to ona nemá v kompetencii nás sem takto púšťať a o piatej jej aj tak začína jej obľúbená argentínska telenovela a pre nás ju nestihne. Potom zmizla v byte a pravidelne každú hodinu nás chodila súriť, nech odídeme, vraj nebude to ona ešte po večeroch upratovať. Vždy sa našlo niečo, za čo jej prišlo vhod nás zvoziť – pokiaľ iba od dverí kričala, že nám nebude tie zablatené topánky pucovať a namiesto futbalu nám dá drhnúť každý centimeter chodby, tak sme to považovali za prejav dobrej nálady. V tých mrzutejších dňoch nás vyháňala už o štvrtej.

(viac…)

Publikované:

10. júla 2020

Autor:

Medziriadky

Emma Vičanová – Otec

V tej situácii má jedlo čudnú prázdnu chuť, akoby ani neexistovalo. Všetko sa naťahuje, zväčšuje, každý kúsok mäsa, ryže a zeleniny pripomína roztopený žuvačkový syr, ktorého sa neviete zbaviť. Dlhé nite nedokážete požuť, nemajú koniec, nemajú začiatok, sú súčasťou príboru, pomaly vám kĺžu dolu hrdlom, no nikdy ich úplne neprehltnete. Pomaly sa dusíte, ale neberiete to tragicky.

(viac…)

Publikované:

8. júla 2020

Autor:

Medziriadky

Matej Kováč – Karmínovo červená

Kvapka po kvapke padala z ciedky, ako jediný náznak toho, že čas ešte úplne nezastal.  Starký si sadá ku péterkám, pripravuje fajku a pietnym pohľadom pozoruje pahrebu. Smogom ožltnuté steny lemuje karmínovo červená sadrová modla, pod ktorou spí starká. „Pichni do nej, či ešte žije,“ pošekpká chrapľavým hlasom, zasmeje sa, potom pokrčí tvár a začne vykašliavať cigaretový hlien, akoby mu niečo zabehlo.  Šramot myší v drevenom obklade na strope či pukajúce drevo čerstvo rozpálenej pahreby. Tradičná dedinská kuchyňa, všade páchne srvátka, tabak a staroba. „Až sa pominiem, pochovajte ma v kontajneri na cintoríne, ľudia mi tam budú hádzať celý rok kvety,“ zamrmle si popod nos, zapáli fajku, podoprie hlavu a syr dokvapká. 

(viac…)

Publikované:

6. júla 2020

Autor:

Medziriadky

Alica Bednáriková – Básne

XX

odteraz budem spávať iba so starými mužmi

nebudem prieberčivá

musia nosiť košeľu o dve čísla väčšiu

mať bradu a vrásky

a musia ma nenávidieť

byť arogantní a kričať, že som hysterická ženská

vopchám im holé ruky do brucha aby som vybrala spomienky na minulosť

voňajú celuloidom a glazúrou

odteraz sa nechám rozpredať na orgány

sama si podám inzerát

odteraz budem jesť mäso a piť krv zvierat

a štítiť sa nebudem

ničomu

(viac…)

Publikované:

4. júla 2020

Autor:

Medziriadky

Alexandra Viera Hozlárová – Črepy

Judith chodila po svete s telom plným hmly. Videla prietrž mračien, bubnujúcu na dáždniky. Jej vlasy boli potuchnuté ako vyváľaná slama. Cítila zápach tlejúceho plastu, z ktorého ju štípali oči. Jej umelohmotná fólia sa už tisíci rok rozkladala odhodená v lese.

(viac…)

Publikované:

2. júla 2020

Autor:

Medziriadky