Bianka Masaryková – Veľké slová ako sankcie a emancipácia

Milujem.

Milujem ťa vo dne i v noci.

Milujem ťa so srdcom na rukáve.

Dnes nám konečne praskla vaňa. Voda zaliala celú chodbu i obývačku. Vzala nám sedačku a tvoj kufor. Zaplnila moje pľúca a ja som sa po dlhom čase cítil plný.

Plný lásky. So srdcom plným špinavej vody.

Prečo si odišla?

Mal som pre nás prichystané veľké plány. Chcel som ti ukázať všetky nočné mole a veterné výkyvy. Tentokrát to bolo ale definitívne. Zobrala si všetky vešiaky zo skrine. Už neviem, kde mám ukladať slzy, aby uschli. Vzala si mi i lepiacu pásku. Čím teraz zlepím našu prasknutú vaňu? Bude tiecť a tiecť.

 Až dokým nepraskne náš byt.

 Až dokým sa neutopím.

Chcel som sa pomodliť. Tak, ako si to robievala i ty, keď došla výplatná páska. Štyri otčenáše a nedeľa v kostolnej lavici. Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. A vaňa praskala a praskala.

Hovorila si, že vyžijeme z lásky. Vravievala si, že vreckovky nepotrebuješ, stačí ti toaletný papier. Že nechceš drahé topánky, zaobídeš sa s papučami.

Povedala si, že budeme žiť z lásky. Láska nám na prežitie stačí.

Myslel som si, že bude všetko v poriadku. Spolu vyrastieme z detských rukavíc.

Chyť, prosím, roh vane. Prosím, drž ho pevne. Prosím, nepúšťaj ho. Nechcem, aby viac tiekla.

Pamätáš si ten deň? Keď sme si sľúbili, že sa budeme milovať, až dokým sa socializmus neskončí?

Potom ale nastala demokracia a naša zmluva už nebola predĺžená. Lásku sme odsunuli nabok a dohodu zapečatili. Bozkom na líce.

Milujem ťa.

Milujem ťa vo dne i v noci.

Vieš, čo je smiešne? Nič nie je smiešne. Už viac nie.

A preto ti hovorím, je dobre, že si odišla. Mám pokoj a už nemusím jesť tvoje nechutné slivkové koláče. Počúvať tvoje básne o drahých krémoch na ruky. Veď predsa vieš, že všetky peniaze som minul na dieru v našej vani. Bude ticho. Žiadne vzlyky a vypálené žiarovky. Ostanem tu sám a bude mi dobre. So scvrkávajúcou sa láskou a hrdzavými žiletkami.

Bolo kúsok po pol dvanástej. Volali mi z linky detskej dôvery.

Hovorili niečo o tebe. O tebe, špagáte a stoličke. Vraveli, že ťa našli visieť ako chorvátske slnko na nebi.

Začal som sa smiať. Mali zlé číslo.

Možno to bolo v ten moment, keď vaňa prestala tiecť. Ostala iba veľká prázdna diera. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.

Sme konečne šťastní. Obaja.

Sme plní lásky a pokoja.

Obula si si svoje papuče a utrela slzy do toaletného papiera. Spolu sme zlepili vaňu a teraz ju pevne držíme v rukách. Každý z jednej strany. Predĺžili sme našu zmluvu. Budeme sa milovať, až dokým nás linka detskej dôvery nerozdelí.

Budem ťa milovať, až dokým ťa neprestanem.

A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Amen.

Sankcie, emancipácia a ďalšie veľké slová

Tak veľmi som sa snažila.

Tak veľmi som to chcela.

Túžila som vo dne i v noci.

Chcela som ho milovať.

Chcela som, aby sme cestovali zo severu na juh. Aby sme spolu šúpali cibuľu i zemiaky.

Modlila som sa. Za tvoju matku, za zosnulého otca. Každé ráno štyri otčenáše a nedeľa v kostolnej lavici. Ty si ale iba skladal origami a ladil stanice rádia.

Bola som hlúpa, keď som si myslela, že sa všetko zmení.

Že ma obsypeš láskou a kúpiš ten drahý krém na ruky, po ktorom som tak veľmi túžila. Že si konečne upraceš pivnicu a prestaneš vyjedať slivky z môjho nedopečeného koláča.

Začneš si zapínať zips na nohaviciach a namaľuješ izbu na oranžovo.

Dnes už viem, že to boli iba prázdne slová.

Prázdne vety, z ktorých ani deti v Afrike nenakŕmiš.

Už nechcem stáť so zopätými rukami nad plným bubnom našej práčky. Počítať vínne mušky utopené v mojej drahej keramike.

Nebavia ma tvoje čísla. Tvoje vypálené žiarovky. Tvoje vlasy na podlahe.

Chcem lásku. Tak veľmi túžim po láske.

Po výškach, z ktorých sa ti potia oči. Po ananásoch, ktoré nekúpiš v socializme.

Kde sme sa stratili?

Prečo si začal škrtať zápalkami, keď sme stáli pod chorvátskym slnkom?

Už neviem kde nastal ten bod zlomu, keď sme si kúpili umelý vianočný stromček. Keď sme pili vodku z drevených pohárov a fotky nahrávali na poškriabané cédečka.

Nastal čas, aby sme vymenili posledný filter v kávovare a potriasli si rukami. Je to remíza.

Je koniec hry, nikto nevyhral.

Vráťme pozostatky lásky do skrinky nad kohútikom. Tam, kde si ukladáš hrdzavé žiletky.

Nechaj ju tam, nech sa suší, nech sa pomaly scvrkáva. Nie, neboj sa, nebude ju to bolieť.

Topánky ti nechám pred výťahom. Obľúbenú košeľu darujem sýrskym sirotám.

Prečo tak veľmi vzdoruješ? Prečo páraš nitky na svetri od tvojej nevlastnej sestry?

Do polievky pridám smotanu, z ktorej ťa tak veľmi bolí brucho. Z kľučky strhnem návod na použitie, aby si zabudol, že sú otvorené. Nechám ťa plakať, roniť slzy. Nechám ťa prosiť o posledné miesto v našom albume.

Strčím si prsty do krku a zapískam.

Postavím sa na stoličku so špagátom v ruke. Jednu časť obviažem okolo svojho krku a druhú o drevený hranol. Urobím krok a…

Vrátim sa zajtra. S oranžovou taškou na pleci.

Budeme variť smotanové polievky. Plakať, pískať a roniť slzy. Plniť náš album sýrskymi sirotami. Párať naše nevlastné sestry a vzdorovať prstom v krku. Sušiť topánky pred výťahom a bojovať s hrdzavými žiletkami.

Budeme vyhrávať.

Meniť cédečka a plniť kávovary chorvátskym slnkom. Strácať sa v ananásoch a potiť socializmus. Budeme sa milovať z juhu na sever. Modliť sa nad cibuľou a skladať zosnulých otcov v kostolnej lavici.

Budem ťa milovať so srdcom na rukáve.

Milujem ťa vo dne i v noci.

Milujem.

Bianka Masaryková – 3. miesto, próza, stredné školy, MEDZIRIADKY 2019

Publikované:

18. júla 2020

Autor:

Medziriadky