Emma Lacová – Školníčka // Hikikomori

Školníčka

I.

Ako každý štvrtok sme skončili v škole po škole- a to celkom dobrovoľne. Len čo som stihol zložiť tašku do rohu intrákovej izby ̶  a niekedy mi je boh svedkom, že ani to ̶  už som si podával ruku s kľučkou a aj s kľúčmi, aby som rovnako rýchlo ubzikol zraku vševidiacej vychovávateľke, čo vysedávanie brala ako ôsmy smrteľný hriech. Na rozdiel od našej školníčky. Tá sa neštítila vo svojej práci ničoho  ̶ okrem samotnej práce. Pokiaľ bolo teplo, slnila sa na lavičke, ktorú si oprela pred školskú bránu, pokiaľ zima, dozerala na svet z tretieho poschodia školy, kde ju podopieralo železné zábradlie. Po škole, keď sa už ozaj nemala do akej roboty vychytiť, roztvorila dokorán okná na školskom byte, ktorý jej prináležal snáď odkedy tam pred 25 rokmi nastúpila a kontrolovala, či ju niekto neoberie o svoje právoplatné chvíle pokoja. Nikoho nemohlo prekvapiť, že sme ten byt pracovne nazvali strážna veža. Týčil sa pri bočnom vchode do telocvične- lebo hlavným vchodom neslobodno vstupovať len tak, hoci všetci sme boli presvedčení, že už pred 10 rokmi stratila od neho kľúč. Bol pri telocvični natesno natlačený, dokonca natoľko, že školníčkine muškáty na terase sa pravidelne zalievali dažďom z ríny telocvične. To školníčke vyhovovalo- každý štvrtok okolo štvrť na tri už vyčkávala pred bočným vchodom a spolu s nejakým tým upozornením alebo preventívnym vynadaním  nám podala kľúče, vraj nech si friško zahráme, len aby pán riaditeľ nevidel, pretože to ona nemá v kompetencii nás sem takto púšťať a o piatej jej aj tak začína jej obľúbená argentínska telenovela a pre nás ju nestihne. Potom zmizla v byte a pravidelne každú hodinu nás chodila súriť, nech odídeme, vraj nebude to ona ešte po večeroch upratovať. Vždy sa našlo niečo, za čo jej prišlo vhod nás zvoziť – pokiaľ iba od dverí kričala, že nám nebude tie zablatené topánky pucovať a namiesto futbalu nám dá drhnúť každý centimeter chodby, tak sme to považovali za prejav dobrej nálady. V tých mrzutejších dňoch nás vyháňala už o štvrtej.

,,Čo nemám ja inej roboty než tuto sa nadrapovať s nejakými sopliakmi? Ideš aj!“ Zahnala sa po nás metlou, ktorú nosila pri sebe bez hocijakej opodstatnenej príčiny, vzhľadom na to, že  nikdy sme sa tam skutočný neporiadok neodvážili urobiť- aj kvôli tej hrozivej, ako kyjakom ozbíjanej metle. I pre toto bol každý štvrtok lotéria so školníčkinou náladou- náhoda na nás číhala ako zamračená školníčka v zástere s kľúčmi v jej obrovskej labe.

Jedného dňa to prišlo. Deň, na ktorý sme sa podvedome pripravovali už od prvého dňa v našej histórii vyklepkávania jej na dvere so zakrpatenými dušičkami- deň, keď ju nepopohnal jed vynadať nám, len čo začula zvuk lopty odrážajúceho sa od dlaždíc chodníka.

Dobrých desať minút sme krúžili okolo školského dvora, naschvál snažiac sa vyvolať jej  orliu dušu škodoradosťou, no v momente, keď ani sklenená fľaša zhodená z múrika, ktorú sme sa rozhodli na poplach rozbiť, ju nevylákala z nory, začali sme tušiť, že je zle. Ponížene, no hlavne so strachom z dvoch podstatných vecí (scenár jedna: školníčke sa niečo stalo, scenár dva: školníčke sa niečo stalo a čokoľvek položilo jej životom strieskanú stokilovú náturu, nás určite v sekunde vypne), sme začali striedavo klopať a vykrikovať. A nič. Ani slovko, ani krik.

Nedalo sa nič robiť. So sklonenými hlavami sme museli odísť a uznať, že dnes to nebol deň pre nás- a zo samej porážky sme sa rozhodli preskočiť prvý, najdôležitejší bod na obvyklom štvrtkovom programe (a to bolo urobiť vôbec niečo) a pokračovať druhým bodom.

Za obrovskej zmätenosti sme sa nahrnuli do miestneho pohostinstva, takmer  vyplieneného.

Nikomu akosi nebolo do reči. Veď ani sme neboli zvyknutí toľko vo štvrtky rozprávať, dokonca ani počúvať ̶  v ušiach nám zvykli doznievať školníčkin hnev a do úst sa nám pri toľkom kriku ani netlačili slová. Dnes to bolo od toľkého sklamania.

II.

Na druhý deň sme sa kadekoho pýtali, kam zmizla školníčka- ani ráno nedozerala na naše úbohé duše, opierajúc sa o zábradlie pod rizikom, že ho sotí dolu. A nik nevedel. Proste sa stratila.

Dozvedeli sme sa to až o týždeň neskôr, keď sme sa s menej než zakrpatenými dušičkami plížili k jej bytu. Už z diaľky na nás číhal pohľad, ktorý akoby škrtal s minulosťou ako so zápalkami- a dvadsaťpäť rokov vlády školníčky bolo razom spláchnutých do hajzla. Zo strážnej veže, týčiacej sa nad našou dochádzkou ako neprehliadnuteľný patronát, padali kusy tehál a trieštili ju na podradný posed kdesi uprostred poľa. Celé to pripomínalo výjav tarotovej karty Veže.

Akýsi mladík, sotva mohol mať štyridsať, čo je v porovnaní so starou školníčkou rokmi nepreverené mladé ucho, nám kýval z rebríka, len čo začul, že ktosi ide. Stál pred vchodom do bytu a zvesoval muškáty položené na okne, rovno nad dverami. Amatér. Stará školníčka by na to nepotrebovala žiaden rebrík.

Len čo sme sa priblížili, zoskočil z rebríka.

,,Dobrý deň,“ kričal už z diaľky.

,,Vy ste nový školník?“ ozval sa jeden z nás.

,,Už to tak bude. Od pondelka začínam.“ Aj naďalej sa skromne usmieval a ruky si strčil do monteriek. Žiadna osobnosť. Nič. Navyše dobre vyzeral. Otras. Začal som chápať reči o tom, ako školstvo stratilo svoju úroveň.

,,Neviete, čo sa stalo s našou starou školníčkou?“ opýtam sa, pretože jeho úsmev mi nepríde ani sčasti tak úprimný ako školníčkina drezúra.

,,Veľmi som sa o to nezaujímal, ak mám byť úprimný. Jediné, čo mi pán riaditeľ prezradil bolo, že jedného dňa prišla za ním, povedala, že odchádza, zdvihla dva kufre zo zeme a zmizla.“

,,Kam odišla? Neviete?“

,,Mexiko? Argentína? Nepamätám si. Jedno z toho. Do Južnej Ameriky odišla.“

Naša školníčka.

Tá životom skúšaná žena, ktorá vďaka práci s deťmi prišla o posledný kúsok chutispoznávať svet vlastnými nohami ̶  podľa nej boli deti všade a všade tej istej nátury, načo sa teda trepať ďaleko, keď jej nervy sú dostatočne pokúšané v srdci slovenskej mentality?

Presne tá svojou samotou ovenčená majsterka sveta v neuvádzaní dôvodov, prečo je dobré vidieť okolie iba z tej zlej stránky, zrazu nechala si narásť krídla, aby sa pozrela na okolie z poriadnej výšky.

Bavili sme sa o tej studni skúseností a dedinských múdrostí, ktorá sa z jedného dňa na druhý, rozhodla pustiť všetky úbohé deti, ležiace jej v žalúdku, na špacír a namiesto toho už prešla na väčšie sústa- odhryzla si kúsok sveta. Možno už mala väčší hlad a deti sa rodili čoraz menšie.

,,A načo?“

,,Riaditeľ si to vysvetľuje tým, že natoľko milovala tie svoje telenovely, že sa jednoducho rozhodla nechať tu všetko čo má a odísť tam, kam ju srdce ťahalo. Neviem, nepoznal som ju. Netuším, či by bola toho schopná.“

Buchli sme sa po čele. Tam smerovala všetko množstvo lásky, aké dokázala vyprodukovať- vybúrilo sa pri pozeraní milostných seriálov a na zvyšok vesmíru už proste nezostalo. A krik, ktorý zo seba dostávala von, predstavovalo to ticho, aké pociťovala pri zrnitej obrazovke.

,,Mohli by ste nám, prosím, aspoň otvoriť telocvičňu?“ poprosíme, celkom bez strachu a bez radosti sa poberieme za ním, len čo on bez namietania vyloví z vrecka nohavíc zväzok kľúčov. Podá nám ich, vraj mu ich  máme potom vrátiť.

Ľahko ju otvoriť. Akosi do zámku príliš hladko zapadol kľúč.

V šatni je neobyčajné ticho. Nikto nemá potrebu sa k tomu vyjadrovať. Načo aj. Zrazu sa dvere rozletia a dnu nabehne nový školník.

,,Chlapci,“ vyhŕkne. Z ruky mi vypadne teniska.

,,Tie kľúče sme vám chceli vrátiť potom,“ vykoktá jeden z nás.

,,Ale to je teraz jedno. Zabudol som vám dačo dať. Vraj to mu pre vás nechala školníčka.“

Podá nám obálku. V obálke list. A dva kľúče.

Milý chlapci

povedala som pánovi riaditeľovi že ste chodievali každí štvrtok do telocvične a neviem kto príde po mne preto som ho prosila aby vám dal od nej klúč. Najprv nechcel potom mi to ale dovolil. Som mu povedala že vám môže veriť lebo ste dobrý a vychovaný chlapci.

Budem na vás v tej ďalekej Amerike mislieť.

Školnička

Hikikomori

(človek, ktorý sa vyhýba akémukoľvek kontaktu s okolitým svetom)

Zo zimy zvliekajúce dni sa na školskom internáte vliekli ako šinkansen po okruhu Mliečnej dráhy- relatívne rýchlo pre pozemšťanov pripútaných k svojim osudom, no ukrutne pomaly pre osud mojej budúcnosti, ktorý som chcel tak veľmi popohnať.

Môj spolubývajúci S. sa občas dovliekol do bezodpoveďovej zóny na miestnom žilinskom rýchliku, no stále som to považoval za výsmech voči kozmickým rýchlostiam, akými som poháňal vlastnú myseľ v tom období. Dokopy mi to však nebolo nič platné, keďže sled udalostí sa zásadne odmietal naladiť na rýchlosť svetla.

Predo mnou boli však milióny svetelných rokov na preniknutie do samého jadra problémov a to všetko iba pre to, aby som bol následne zožratý čiernou dierou.

Bolo to ako pozorovať vesmír, ako vás míňa na svojej nenútenej ceste prostého bytia bez akýchkoľvek prekážok a príčin spoza okien vesmírneho kupé. Tri dni som z neho nevyšiel.

Samozrejme, bol som všelikde- prítomný pri tom, ako sa moji kamaráti zábavajú na účet svojich navonok neexistujúcich problémov, ale dvere vagónu zostávali takýmto situáciam zatvorené. Spoza záclon som sledoval svet strácajúci sa mi pod oknami. Zdalo sa, že viery vo mňa sa vzdal skôr, než ja v neho. Nemali sme si už čo povedať.

Neskôr, v sobotu ráno, keď ma to zaviedlo domov, som vyspával opicu, lepšie povedané, zbavoval sa pocitov výčitiek z vyspávania s opicou a do hlavy mi búšili enviromentálne problémy. Preťažený vzduch vlastnou zbabelosťou a na večne krvácajúce rany určené plasty. Leukoplasty. To boli tie udalosti, kde sa rátala iba moja fyzická prítomnosť- teda celý môj študentský život bol jeden obrovský leukoplast, čo sa neustále odlepoval.

Bolo to celé na nezaplatenie ̶ celá tá inscenácia ľudskej tragédie osudu osamelej duše. A potlesku som sa za svoje výkony stále nedočkával. Nebolo mojou chybou, že pravé umenie je skryté za úmyslami amatérov. Tak, ako ja, skrytý vo výhovorkách bežných dní. Obklopuje ma kozmos napísaný na moje meno. Vlastním oblohu a jej preťažené oblaky, z ktorých sa leje dôvod toho prázdneho, spoločnosťou nepocteného neba. Keď ukradla si si Venušu, neobracaj sa k Marsu. Za Slnkom sa otáčaj.

Spálim ťa.

Dôvod na moje bezútešné táranie je jednoduchý ̶ už je to nejaký ten mesiac, odkedy som zostal sám. Po pár rokoch chodenia s jediným dievčaťom, ktoré ma dokázalo presvedčiť, že vo vnútri nie som bezcitný kus biologickej masy, skončil ten vzťah začiatkom zimy zhasnutím jediným zdrojom tepla, čo vo mne ešte zostával. Vlastne som si za to mohol sám.

Kým ona bola voda, obmývajúca väčšinu mojich brehov, ja som bol zem, ktorá jej bránila preniknúť do oblastí, kam som nikoho nikdy nemal v pláne pustiť. To boli tie moje tajomstvá a nevyslovené strachy. Jej úmysly mali pre mňa podobizeň tsunami, hoci som neskôr pochopil, že sa blížila s rovnakým pokojom ako vždy.

Proste som sa zľakol.

A tak som odišiel ̶  pretože bolo pre mňa ľahšie ukryť sa, než hľadať silné slová. Neukrýval som sa pred ňou, kdeže. Je voda, to je dôležité. Prenikla by všade. Ja som sa skrýval pred sebou samým, ako som neskôr pochopil.

Svet a jeho ľudia  neboli nič viac než nastavené zrkadlo, odrážajúce môj pokrivený obraz. A keď som bol sám, nemal mi ho kto odrážať. To bola životná filozofia, akou som sa snažil ospravedlniť svoje chyby z minulosti.

Držal som sa celkom dobre.Keď som prišiel domov z intráku, zavrel som sa do svojej izby a ignorovaním reality som narábal ako s najlepším ovládačom, akým sa dali hrať videohry. Občas mi zavolal kamarát z detstva, s ktorým som sa počas vzťahu takmer vôbec nestýkal ̶ niežeby som nesmel, jednoducho som pracoval s pocitom, že sa naše cesty rozišli. Išlo o jediného kamaráta z mesta, ktorý mi zostal. Pravdaže, mal som aj iných- ale všetci boli v partii, kam patrila aj moja bývalá priateľka a každý jeden rozhovor s nimi mi pripomínal jej slová. Občas ma náš spoločný kamarát vytiahol na pivo či dve a pri rozhovore s ním som sa snažil naladiť na jeho veselšiu vlnu. Nikdy by si však nevšimol, že za mňa rozpráva moja depresia a to mi vyhovovalo. Rozprávali sme sa o hrách a o veciach, ktoré nás zaujimajú a vždy som nervózne dúfal, že ju nespomenie ani okrajovo. Našťastie, darilo sa mu to.

Išlo to takto so mnou až do polovice apríla. Pomaly som si privykol na proces tichého klíčenia z vlastných ruín a na mĺkvo, upokojujúce proces liečenia pôdy podo mnou, som sa dokonca začínal po dlhom týždni aj tešiť. Nevedel som, čo ma čaká a ani som to vedieť nepotreboval. Jediné, čo ma v budúcnosti lákalo, bolo objatie oblakov, ktoré by ma vítali akonáhle by som sa k nim svojím rastom priblížil. Veril som v mier a šťastie.

Občas ma myseľ zavliekla k nej, ale zároveň nešlo o nijak citom podchytené myšlienky, nebodaj obalené v nenávisti a výčitkách. Viac-menej sa jednalo o preludy vytrhnuté z bežných dní, ako záblesk jej tieňa v kontraste s letným slnkom alebo tón jej smiechu, zaťažujúci ľahký vánok, keď som kráčal dolu ulicou. Prial som jej, aby sa mala dobre.

V jednu osamelú noc, keď dážď kropil jar v plnom rozkvete, prišiel za mnou brat. Odložil som knihu, ktorú som jej stále nevrátil, akonáhle som zbadal za sklenenými dverami šmuhu jeho nedorysovanej postavy. Akosi som vytušil, čo chcel, dávno predtým, než stihol prehovoriť.

,,Nešiel by si si zapáliť?“ opýtal sa.

,,Nezvyknem fajčiť,“ poviem, akoby som nemal nezdravšie zlozvyky.

,,Ani jednu?“ nalieha.

Povzdychnem  si a ťažkým krokom ho nasledujem do izby. Cez otvorené dvere balkóna vidieť Mesiac. Vyčítavo sleduje, ako sa poddávam bratovej vôli.

V bezvetrí slov tlú kvapky dažďa. Ukrývame sa pred ním pod strieškou a vypĺňame ticho sledovaním áut. V polovici cigarety prehovorí.

,,Viem, že ma do toho nič, ale si v pohode?“

,,Dajme tomu,“ odpoviem popravde. ,,Bolo už aj horšie, bolo už aj lepšie.“

Ďalej sa ma nepýta nič. Zahasí cigaretu a odíde dnu.

Ja zostávam na balkóne a nasávam čistiaci sa vzduch. Do pľúc vdychujem odpad a vydychujem čistotu. Ironicky. Už to je dávno, odkedy ma čičíkal pohľad na Mesiac. Nie je v plnej kráse, ale on dorastie.

Rozmýšľam, či sa pozeráme na tú istú stranu Mesiaca. A čo robí ona pod dohľadom jej nebeského otca. Možno bezsenne spí a možno bezspánkovo sní.

Odtrhnem od neho zrak, aby som zahasil cigaretu a pomaly sa pobral dnu. Ako sa dym topí v mystike noci, rozhodnem sa venovať posledný pohľad z balkóna práve Mesiacu. Zdvihnem hlavu od popolníka na zemi a pred mojimi očami sú Mesiace dva. Jeden vedľa druhého. Prekrývajú sa malým kúskom slepého územia. Obzerám si ich a nesníva sa mi to- naozaj sú na oblohe dva Mesiace. Oba rovnako veľké, rovnako jasné a rovnako ma upokojujúce slovami: ,,všetko bude v poriadku“. Čím dlhšie ich pozorujem, tým viac sa mi zdá, že sa zväčšujú- no akonáhle zaostrím zrak, vrátia sa späť do pôvodnej veľkosti. Dva nedorastené Mesiace dotýkajúce sa svojím bokom. Dvojičky oblohy, nespúšťajúce zo mňa svoju ostražitosť.

Možno potrebujem dvojnásobnú ochranu. Možno sú dve odpovede na otázku, či sme stále jedno telo a jedna duša. A možno mám ísť spať. 

Emma Lacová – 2. miesto, próza, stredné školy, MEDZIRIADKY 2019

Publikované:

10. júla 2020

Autor:

Medziriadky