Emma Vičanová – Otec

V tej situácii má jedlo čudnú prázdnu chuť, akoby ani neexistovalo. Všetko sa naťahuje, zväčšuje, každý kúsok mäsa, ryže a zeleniny pripomína roztopený žuvačkový syr, ktorého sa neviete zbaviť. Dlhé nite nedokážete požuť, nemajú koniec, nemajú začiatok, sú súčasťou príboru, pomaly vám kĺžu dolu hrdlom, no nikdy ich úplne neprehltnete. Pomaly sa dusíte, ale neberiete to tragicky.

Po hodine, kedy z taniera nezmizne ani polovica, vravím babke, že mám dosť. Tá ale krúti hlavou, musím ževraj jesť, duša ma klame, hladujem, musím jesť. Ja som však presvedčená, že prasknem, jedla som dlho, určite aj veľa. Dám si ešte jeden hrášok a na sto percent sa zmením na obrovskú guľu, budem sa kotúľať k dverám, dolu schodmi, zvalcujem záhradku pred panelákom, predbehnem autá a už ma nikdy nezastavia a nenájdu. Skončím v oceáne a budem prvou ľudskou guľou, ktorá preplávala vzdialenosť z Európy do Ameriky.

Napichnem ho na vidličku a s očakávaním ho zjem. Nič sa však nestane.
V tej situácii je všetko pod  kalnou vodou. Nos mám plný, neviem sa poriadne nadýchnuť a zvuk ku mne nedolieha. Počujem len tlmené hlasy z telefónu, ktorý babka kŕčovito zviera. V očiach sa jej lesknú slzy, časom zaplavia miestnosť. Plávam medzi nevylúštenými krížovkami, babička sa mení na raju a svoje veľké ruky rozpažuje, plachtí. Musím jesť, vraví, no z úst jej vychádzajú len bublinky.

Prstami prechádzam po neveľkej ryhe na drevenom stole. Spravila som ju ja, mala som päť a nevedela strihať. Nechcela som.

Milión hodín v nemocnici, posledné leto. Hnusné obedy, hlasná hudba, magnetky za pätnásť eurový nákup a staré auto so starým dedkom za volantom, ktoré si to šinie po horúcej diaľnici do Trnavy.

Dedko posledné roky dobre nevidí, okuliare menia hrúbku každý mesiac. Preto je natlačený na volante, raz za čas, keď sa pomrví, omylom zatrúbi. Vonku začína pomaly pršať, je asi tridsať stupňov, mama si vypína vlasy do drdolu. Kanály smrdia.

Na ceste sa párkrát stratíme, dedko nadáva na očného. Mali by vyrábať automapy pre seniorov, potom sa čudujú, že sa furt strácame. Náš cieľ, na mape veľké H, smrdí ako antibiotiká. Plné lôžka, šláger v telke a sestričky, ktoré nerozumejú pojmu smútok. Jednej sa to snažím krvopotne vysvetliť. Že je to nezabudnuteľný pocit, prázdno, niekde pri srdci, nie úplne v ňom, tam by mohlo spôsobiť vážnejšie zdravotné problémy. Infarkt a tak. Je to trápne ticho. Všetko spí, žalúdok netrávi, mozog nerozmýšľa, krv neprúdi. Pokoj, ticho, prázdno. Znie to pekne, ibaže to bolí. Vysvetľujem jej, hoci by to už dávno mala vedieť, že keď vám neprúdi krv, žalúdok netrávi a mozog nerozmýšľa, dlho žiť nebudete. Vysvetľujem, že musíte svoje vnútro znova rozpohybovať.

Sestričku to aj napriek všetkej mojej snahe, netrápi, nepustí ma, musím počkať, na jisk-u môžeme ísť po jednom. Babka a dedko mi idú kúpiť sladkú palacinku, v areáli je bufet, mám počkať na chodbe. S mamou sa potom vymeníme.

Plášť je mi malý, nezapnem ho kvôli prsiam, ale nikto to odo mňa ani nechce. S ockom sa rozprávam pomaly. Stratí sa každú chvíľu, potrebujem si naše rozhovory pamätať. Vraví, že niektoré veci nestihne. Áno, napríklad vlak do Piešťan, ktorý odchádza o desať minút. Smeje sa. A ja som rada.

Palacinka je studená ako mamina ruka, ktorá ma pevne zviera. Ocka časom navštevujeme už všetci naraz, bez plášťov, len s otrasnými návlekmi na teniskách. Ukazuje nám svoju novú televíziu na izbe a knihy, ktoré už stihol prečítať, lebo sestrička stratila ovládač a nevedia prepnúť z kanálu s romantickými filmami na šport. Vtipkuje, že si časom zvykne na brak. Mama sa však nesmeje.

V rádiu hrá Žbirka a v telke idú animáky. Robím si úlohu z matiky, no pri tom všetkom neviem spočítať ani dva a dva.

Babka drieme pri dverách, nedojedené kura zase na linke. Myslím na kocúra, ktorý je doma úplne sám. Určite leží pri dverách a plače za mnou a mamou… za ockom. Mala som ho zobrať so sebou, dedko síce zvieratá nemá rád, no v školskej taške by si ho nevšimol. Keby mňaukal, nakŕmila by som ho hydinou.

Chcem si prezrieť fotky z albumov, ktoré babka skrýva na horných policiach. Strach, že zabudnem, že si budem pamätať len na nemocnicového ocka, je horší ako čudné zvuky pod posteľou o tretej ráno, ako chladné ruky, obmotávajúce nezakrytý členok. Ticho precupkám do starej maminej izby, babička si to nevšimne. Postavím sa na špičky, až na palce a končekmi prstov nahmatám chrbát veľkej knihy.

Mám osem a na interaktívnej výstave zo starovekého Egypta je možnosť preskúmať dôveryhodnú repliku faraónovej hrobky. Bojím sa však tmavých zákutí, videla som veľa kreslených rozprávok, viem, že múmie ožívajú a zaklínajú bádateľov, ktorí narúšajú ich pokoj. Píše sa to aj v tom obrázkovom písme, jeho názov je moc zložitý a ja neviem poriadne vysloviť r.

Ocko ma povzbudzuje, počká ma na druhom konci. Je to len neveľký kváder z pieskovca uprostred múzea, vnútri nie je spletité bludisko, len tajomné prítmie a text na plastových ceduliach. Nesmieš ma nastrašiť. Nenastraším. Musíš zostať pri vchode. Zostanem.

Ocka však dobre poznám, som síce malá, keď ale vedľa seba ležíme na gauči a pozeráme horory, nedobrovoľne, to on mi furt prepína rozprávky, chytá ma za nohy a ja kričím. Mama ho najprv hreší, no potom sa smeje. A jej smiech je zvonkohra.

V kvádri chvíľu čakám, potom vyjdem kadiaľ som vošla, obehnem hrobku a ocka, ktorý sa skrýva pri východe, pripravený vyskočiť, vystraším s hrozivým revom ja.

Som jeho malá príšerka. Jeho malá mudroška. Mama kričala, ale ty si sa nedala prekabátiť, nebudeš náhodou po mne?

Fotky sa snažím vyryť do pamäti. Ocko a ja so zlatým scarabeom na ruke, dôveryhodná atrapa, bojím sa, že mi ožije v dlani. Ocko v plavkách, zamotaný v chaluhách. Ocko a ja v aute postavenom z piesku. Ocko so špekačkami na chate, vedľa dohárajúceho ohniska. Ocko v Benátkach, silne objíma mamu, smeje sa. Ocko, slnečné okuliare, náznak rastúceho brucha, foťák okolo krku.

Každá spomienka mi však ujde z hlavy skôr, ako si ju stihnem vôbec vybaviť. Neustále si opakujem, že sa musím sústrediť, že si tie fotky musím zapamätať, dobre viem, že doma album nemáme, že všetky dôkazy o výletoch a krásnom detstve, spia v babkinom byte.

Od zlosti ťažkú knihu zhodím zo stola. Od zlosti sa rozplačem. Od zlosti kopnem do stola.

A zrazu si uvedomím, že moja krv prestala prúdiť, žalúdok tráviť a mozog rozmýšľať. Možno preto si neviem vybaviť farbu plaviek môjho otca. Neviem, ktorá pesnička je jeho obľúbená, a nad ktorým jedlom ohŕňa nos. Neviem, kam sme chodili cez jarné prázdniny lyžovať, dokonca ani neviem či ma vôbec lyžovať naučil. Môj mozog nerozmýšľa. Akoby som otca nikdy nemala.

V tej situácii je všetko akosi bez chuti a pod vodou. Babka mi z košíka na sladkosti vyhrabe melónové žuvačky, kúpila ich asi pred rokom a zabudla na ne, no stále sú moje obľúbené. Žujem, vzduch vonia zhnito a melónové-nemelónové žuvačky sa v ústach menia na guču, ktorá sa neskôr zasekne v hrdle a ja zabudnem rozprávať.

Nafukujem bubliny.

Vo dverách sa objaví mama, mokré vlasy jej rámcujú tvár a ja neviem či jej ich zmáčal dážď alebo slzy. Žuvačku prehltnem.

Mama je krásna. S obrovským klobúkom na hlave sa opiera o ockove nohy a prsty zabára do piesku. Nahlas číta ženský román a pri scénach pre dospelých stišuje hlas. Chichoce sa a spodná časť stránok navlhne soľou.

Vraví, že chytá bronz, ocko chytá opaľovací krém a natiera ju. Do kýblika s princeznami zbieram mušličky a potom ich ukladám okolo nich, vytváram kruh, ktorý nesmú prekročiť. Rodičia s lámanou angličtinou zjednávajú ceny s plážovým predavačom, kupujú ostro zelenú osušku pre babičku.

Pozeráme na veľké vlny, na šlapadlá so šmykľavkami a ja sa pristihnem, že namiesto na more, zaujato hľadím na mamu. Na jej stmavnutú pokožku, modré žiarivé oči a široký úsmev, vlasy má ostro žlté, vyťahané slnkom, vonia ako to najkrajšie leto. Nečudujem sa, že sa do nej ocko zamiloval.

Teraz je iná, farbu z kože si vyšúchala a oči má prázdne. Jej vôňa sa mi spája s najhorším letom, palacinkami, smútkom. No stále je nádherná. Smutne nádherná. Opatrne ku mne podíde, z kabáta jej kvapká priamo na parkety. Pevne ma objíme. Z očí mi kvapká priamo na parkety. V jej vnútri je príšerné ticho, avšak horšie ako to moje. Mozog jej nerozmýšľa, žalúdok netrávi, krv neprúdi.

Srdce nebije. Tam, kde je to najnebezpečnejšie.

Drží ma pevne, no ja sa jej vytrhnem. Vbehnem do kúpeľne a rozhádžem babkine uteráky. Spolu sa zabalíme do zelenej osušky, ktorá mi zohrieva kožu ako augustové slnko. A dúfam, že jej leto pohne orgánmi.

Stojíme uprostred obývačky, cez ramená prehodené celé Taliansko a počúvame naše trápne ticho.

Ocko sa hodí do veľkých vĺn a vo vode sa lesknú jeho ružové plavky s havajským vzorom.

Emma Vičanová – 2. miesto, próza, stredné školy

Publikované:

8. júla 2020

Autor:

Medziriadky