Alica Bednáriková – Básne

XX

odteraz budem spávať iba so starými mužmi

nebudem prieberčivá

musia nosiť košeľu o dve čísla väčšiu

mať bradu a vrásky

a musia ma nenávidieť

byť arogantní a kričať, že som hysterická ženská

vopchám im holé ruky do brucha aby som vybrala spomienky na minulosť

voňajú celuloidom a glazúrou

odteraz sa nechám rozpredať na orgány

sama si podám inzerát

odteraz budem jesť mäso a piť krv zvierat

a štítiť sa nebudem

ničomu

XY

v mojich najhorších snoch

sedím na bielej plastovej stoličke

v nemocničnej sprche

a dvaja sanitári

mi umývajú

vlasy a telo

vozík

odparkovaný pred dverami

a pri ňom sestra

čaká, či neodpadnem

chápte

že iná dlho nebudem

prahnem

po tej spomienke

kým kričím

“teplejšiu!”

mort

s ako stromy ktoré nevidíš keď spíš

tá ulica

obídeš ma

objímem ťa

m ako mesto a mlieko v plastovej fľaške

prsty na obrubníku

veď vidíš

veď počuješ

r ako rozmer

už nevidím ďalej

vyfľusnutá miezga čo robí život

instantná atrakcia

ť ako ťarcha keď točí sa svet

ťažoba tetrapak tužidlo

ť ako teplomer

telesný čin

talizman pre šťastie

básne sú prežitok

a nemocničná sestra mi pod posteľnou plachtoušepká

že jej dcéra

sa mala volať

alica

ZIMA A ONA

táto báseň váži tri tony a dvadsať deka

nepíše sa ľahko

je venovaná tebe, kto si ju neprečítaš

lebo kým som ju písala, stratila si sa z dohľadu

bodaj by som vedela skrutkovať tak krásne

murovať tak nežne

plevať s toľkou gráciou

možno by som potom nepotrebovala sirénu

stačil by diktafón

krásny to čas, tá jar

na sihoti deti trhajú prvé snežienky

nedala si mi vedieť

vyrástla som z budelepšie a nebertotakvážne

vyrástla si z prepáčmito

vyrástli sme z rukunato

jelitokopitoplatito

z tapajopomstiepev

vyrástla si a v izbe vädne plevel

ktorý si zúrivo vytrhla zo zeme

dvíhaš ruku vyššie než hádzanár nižšie než satan

tvoje mladé oči vidia bielobu

namiesto dúhy

krásny to čas, tá jar

počuť hrdličky z fíšoru

pookriem bez zábran

vyrástla si a v izbe vädne plevel

ktorý si zúrivo vytrhla zo zeme

bol taký krásny

DEMO

doma je len ozvena

nie sú tam riadky

a zámočník si zobral za ženu

moju matku

doma nemám ústavu ani synonymický slovník

ostali po nich

stopy v prachu

doma je láska no nie je neha

musel si mi ju doniesť v celofáne

kričala celú cestu

doma je sen no nie skutočnosť

predstava nie opasok nie vypínač nie žiletky nie voňavky nie obézny muž nie nadávky

doma je len ozvena nie sú tam stromy

nemám si na čo zavesiť

vysoké očakávania

doma je len pusto

hovoria

vypustíš ju a zje ťa

do tla

do dna

doma je mačka a sto biliónov neurónov

a ja ťahám za sebou orgány

dolu brehom

Alica Bednáriková – 2. miesto, poézia, vysoké školy, MEDZIRIADKY 2019

Publikované:

4. júla 2020

Autor:

Medziriadky