Matúš Dubjel – Dobrodružstvo v chladničke // Operácia Ježiško

Dobrodružstvo v chladničke

Ondrej dnes vstal prvý. Nečudo, veď mal narodeniny. Aby mame dokázal, že je už veľký, rozhodol sa, že si raňajky pripraví sám. A tak si vybral tanier a rožok, ktorý si chcel natrieť maslom, ako to robievala mama. Lenže maslo v chladničke bolo privysoko, preto sa postavil na stoličku a natiahol sa po masle, nedotiahol, tak sa natiahol ešte viac a viac a viac, až celý vliezol do poličky.

Zrazu stratil rovnováhu, naklonil sa dopredu a padal dole. Zastavila ho až snehová perina. Prekvapilo ho to, veď už bolo leto. Poobzeral sa okolo seba, všade bolo bielo a ticho. Keď sa zdvihol zo zeme, odvážil sa zakričať do nekonečnej snehovej lúky.

Chvíľu si myslel, že je na tomto mieste úplne sám, no mýlil sa. Zrazu sa ozval hlas, ktorý bol pokojný, ale zároveň mohutný ako hlas padajúceho vodopádu. Padal, padal, padal. „Neboj sa, nič sa ti nestane. Nič ťa nebolí?“ Ondrej sa vystrašil, cítil, ako mu na rameno niekto položil ruku. Pomaly sa otočil, ale nikoho nevidel. Vyvalil oči, div mu z jamôk nevypadli. Stále cítil ruku na ramene, no snažil sa presvedčiť sám seba, že to nič nie je. Hlas sa znovu ozval: „Čím viac o mne pochybuješ, tým menej som pre teba skutočný. Skús sa na mňa spoľahnúť a uvidíš ma.“ Ondrej len bez slova stál a pozeral sa na sneh. Hlas pokračoval: „Čaká ťa skúška.“ „Čože, skúška?! Ako to myslíš?“ Ondrej sa s hlasom začal rozprávať. Hlas mu odpovedal: „Nepýtaj sa a poď za mnou. Aha, ale ty ma nevidíš. Podám ti ruku. Vystri tú svoju!“ Ondrej natiahol ruku dopredu, zacítil vtáčie perie, ale zrazu mu začala ruka horieť. Ondrej sa vyľakal, zvrieskol a bezhlavo utekal. Na chvíľu zastal, no ruka ďalej horela, vlastne len akoby okolo nej tancovali plamene a vôbec to nebolelo. Odkiaľsi sa opäť ozval hlas: „Polož ruku na zem.“ Ondrej poslúchol.

Ocitol sa uprostred zvláštneho kruhu, ktorý obklopovali plamene. Jeho štyri časti mu pripomínali ročné obdobia. „Sme v mojom hniezde,“ povedal obrovský ohnivý vták, ktorý bol predtým iba hlasom. Ondrejovi bolo zrazu všetko jasné. „Tvoja skúška odvahy sa skončila.“ Vtedy sa okrúhle hniezdo zmenilo na obrovskú dieru a Ondrej padal.

Ondrej padal a padal, zdalo sa mu, že bude padať donekonečna. Pri páde si všimol, že ho obklopujú fialové kruhy. No teraz to nebolo dôležité, oveľa viac Ondrej rozmýšľal o ohnivom vtákovi a snehu v lete, o skúške odvahy, o svojich narodeninách, natiahol ruku a… našiel sa na snehu. Zasa som tam, kde som bol, pomyslel si.

Okolo neho začali pobehovať čudní škriatkovia s veľkými ušami. Ani jeden z nich si však Ondreja nevšimol. Ondrej ich chvíľu pozoroval, snažil sa prísť na to, čo robia. Ale keď už nevedel obsedieť na jednom mieste, pozrel sa na hodinky. Bolo presne dvanásť. Dvihol hlavu a všetci škriatkovia sa prestali hýbať, doslova stuhli. Až vtedy sa Ondrej odvážil postaviť a ísť k nim bližšie. Zastavil sa pri prvom a opatrne sa ho dotkol. Škriatok sa začal hýbať v takom tempe ako dovtedy. Rozbehol sa dopredu, potkol sa však o Ondrejovu nohu. Spadol na zem a z rúk sa mu vysypali ozubené kolieska. „Počkaj, pomôžem ti ich pozbierať,“ povedal Ondrej. Škriatok sa obzrel za hlasom, keď Ondreja zbadal, skoro sa potkol ešte raz a snažil sa ujsť. Jednou rukou ešte zbieral popadané kolieska a tak na útek nebol čas. Keď si bol škriatok istý, že Ondrejovi neujde, povedal: „Naozaj mi chceš pomôcť?“ „Áno,“ odpovedal Ondrej. „Tak posuň hodiny dozadu.“ „Ale aké hodiny a ako,“ nerozumel Ondrej. Škriatok prstom ukázal na obrovské hodiny nad nimi. Ondrej od údivu otvoril ústa, predtým si ich nevšimol. Vyzerali presne tak ako jeho hodinky na zápästí. „My sme časomierkovia,“ povedal škriatok. „Máme na starosti to, aby všetci oslávili svoje narodeniny v správny deň a nezabudli na nich. Ale ty si nás vyrušil pri práci a všetko sa o dve minúty posunulo. Nič nie je správne.“ Ondrej si vzdychol a posunul ručičky na hodinkách späť. A vtedy…

Padal a padal, až kým zrazu nesedel v kuchyni na stoličke a pred ním bol rožok s maslom. A vtedy sa Ondrej potešil, že už má desať rokov.

Operácia Ježiško

A už to rozbaľuje. Moja sestra chytá prvý darček, pre istotu som sa chcel nenápadne vypariť, ale mamin orlí zrak ma zazrel a bodavým pohľadom na mňa civel. Pokúsil som sa ho ignorovať a bez ďalšieho povšimnutia som sa vyparil. Vybehol som na povalu a pre pocit bezpečia som zabarikádoval dvere škatuľami.

Chvíľu nato sa nič nedialo, no asi po pätnástich minútach som začul prenikavo piskľavý hlas mladšej sestry Kiary. Moja mama ma okamžite vystopovala, niekedy som uvažoval, či moja mama nie je vyžla – a celkom sa aj podobajú:

–           je chudá,

–           má stopárske schopnosti

–           a dokonalý čuch.

Ale späť k veci – mama vyrazila dvere na pôjd ako nejaký KILLER. Zúrivo sa ku mne rútila a keď bola asi päť krokov odo mňa, nahlas skríkla moje meno: „Juraj Rúsky!!!“ Vždy som sa hanbil za svoje meno, ale teraz to vážne nebolo dôležité…

Asi tomu celkom nerozumiete, takže sa vrátime na začiatok: ešte dozadu, eeešte dozadu, ešte trochu, nie, nie, nie to je už priveľa, asiii tu!

Takže je 19. decembra 2018, streda. Ja som, ako tu už bolo spomenuté, Juraj… No priezvisko radšej nespomeniem (veľmi sa za neho hanbím). Prisťahovali sme sa len prednedávnom, ale to nie je také podstatné. Podstatné je skôr to, čo sa stalo o 13.00 h poobede. Rodičia boli na škôlkarskom predstavení o zime, kde samozrejme hrala aj moja mladšia sestra Kiara (veď ako inak). Ja som ísť nechcel, lebo Kiara mi povedala, o čom to je. Nezískalo si to u mňa žiaden záujem. A tak som ostal doma sám.

Doma som sa nudil. Len som  chooodil a chooodil po dome. Prešiel som už celý dom, okrem spálne. Chvíľu som uvažoval a bojoval s pokušením – vojsť tam alebo nie? Rodičia nám zakazovali chodiť im do izby. Ale premohol som sa a dokázal som to. Sklamanie však prišlo skoro, lebo som nič nenašiel. Skleslý som sa  oprel o skriňu.

Skriňou to zalomcovalo, posuvné dvere sa otvorili a ja som spadol rovno na niečo špicaté. „Aaaauuu!“ Zvíjajúc sa v bolesti som sa otočil, aby som sa pozrel, na čo som to spadol. Skoro som sa po… od prekvapenia! Bol to farebný, dokonale maskovaný, vianočný (povedal som už maskovaný?, to je fuk), proste, bol to darček. A kde je jeden darček, tam bude aj druhý, tretí a ôsmy (asi).

Bezhlavo som sa začal hrabať v zavesených bundách a mikinách a BINGO!, bola tam celá tajná skrýša plná vianočných darčekov. Bez rozmyslu som ich začal rozbaľovať. Bol som priam zmyslov zbavený, rozbaľoval som jeden za druhým, ani som sa nepozeral na menovky. Rozbalil som všetky, až na jeden – ten bol najväčší a bolo na ňom moje meno. Pomaly som k nemu naťahoval ruku. Ale zrazu som začul praskavý zvuk extrémne preťaženej poličky visiacej nad bundami a darčekmi. Polička zopakovala svoj varovný signál a s rachotom spadla  na hromadu nechcene rozbalených darčekov.

„Ó, kúúrnik!“ povedal som si. Snažil som sa to napraviť, ale bez úspechu. Poličku som napokon zdvihol naspäť, ale darčeky boli rozmliaždené, popučené, zničené – prestanem to radšej komentovať, ešte aj teraz som z toho nervózny. Všetko som upratal a aby som sa uistil, že to nezistia, zásuvné dvere skrine som zasekol zipsom z mojej bundy. No ani to mi  nemôže zaistiť, že na nič neprídu.

 O chvíľu prišli rodičia spolu s Kiarou – celí šťastní.

„Juraj, ako si sa mal?“ opýtala sa spokojne mama. Zrejme ju to až tak nezaujímalo, a tak som radšej neodpovedal.

„A najkrajšia bola tá mexická vlna,“ pripomenula Kiara, aby nestrácala pozornosť rodičov.

„Mňa skôr zavalilo mexické tsunami,“ zamrmlal som si.

Ako na moje antiželanie, rodičia šli rovno do spálne. Musel som ujsť, a tak som povedal Kiare, že idem von a nech to odkáže rodičom. Ona s tým problém nemala, zase mohla byť ich anjelik a zakázať mi to nemohla. Vonku som uvažoval, ako vyriešim svoj problém s darčekmi, no na nič som neprišiel. Ale ako sa hovorí, alebo ako hovorí môj foter: „Dobré nápady prichádzajú náhodou.“

A prišli aj ku mne – KÚPIM NOVÉ! (Sporil som si síce na X-BOX, ale to je teraz fuk). Videl som všetky darčeky (teda až na jeden) a určite ich dokážem kúpiť všetky rovnaké. No nič, hneď zajtra sa pustím do nákupov. Ale nie, zajtra mám krúžok a pozajtra službu v nákupe potravín. Počkať – nákupné centrum je hneď vedľa obchodíka s potravinami. Rodičia darčeky určite kúpili tam – a tam ich kúpim aj ja.

Celú noc som nespal, ale uvažoval a spisoval som si veci, ktoré mám kúpiť. „Snáď to vyjde!“ v duchu som si napokon povedal a nervózne si ľahol do postele. Asi o minútu ma zobudila mama, že mi treba ísť do školy (zrejme som bol hore celú noc).

Nevyspatosť a zlá nálada sa prejavila aj v škole –  podarilo sa mi doniesť poznámku. Krúžok ma nudil ešte viac, nevedel som sa dočkať zajtrajška (ale dočkal som sa). Vstal som asi o piatej, celý šťastný, že dnes uskutočním Operáciu JEŽIŠKO.

Po obede som schmatol tašku a asi sto eur – od oka. „Idem na nákup,“ ohlásil som. Samozrejme, že som aj šiel, ale na omnoho, omnoho, ooomnooohooo väčší ako bolo očakávané. Pri obchodíku s potravinami som zabočil doprava a vošiel som do prvého obchodu, ktorý som zbadal. Spokojne som si siahol do vrecka, kde mal byť zoznam bývalých darčekov. No na podiv, vo vrecku nič nebolo.

„Óó, kúrnik!“ „Musím improvizovať. Začnem Kiarou.“ Neustále sa hrá s tými, podľa mňa, hrozne vyzerajúcimi barbinami, a tak som zašiel do hračkárstva. Všetky prečačkané barbiny tam vyzerali na môj vkus otrasne.

Odrazu mi pohľad skĺzol na figúrku SPIDER-MANA. No proste SUPER. Neviem si predstaviť človeka, ktorý by mu dokázal odolať. Kúpil som jej ho.

,,Nasledovať bude mama, ona rada tvorí, a preto som zahol k obchodu s domácimi a tvorivými potrebami. Onedlho som z neho vyšiel a v rukách som držal škatuľu s nápisom TVORIVÉ DIELNE (pre deti od 9 do 100 rokov). „Veď aj mama zapadá do tejto vekovej kategórie,“ spokojne som si povedal.

To, čo v tej skrini bolo pre otca, bola holiaca pena alebo maliarska pena? Holiacu penu sa mi nechcelo kupovať (bola drahá), a tak som sa zameral na tú maliarsku penu. Nikde som ju nevedel nájsť (zrejme ani neexistovala), a tak som mu kúpil vodové farby.

No a teraz ja – neviem, čo mi to kúpili rodičia, ale ja som si sporil na X-BOX. Bohužiaľ mi už naň nezvýšili peniaze, preto som sa uspokojil s vreckovým nožíkom. S obrovskými nákladmi som sa ako-tak dostal do domu, vystupoval som po schodoch a asi v strede som sa zastavil: „Ó, kúrnik!“  Veď ja som nenakúpil potraviny.

Chcel som sa vrátiť, ale zdola šiel po schodoch otec a v izbe na konci chodby som zazrel mihnúť sa mamin tieň. A čo teraz? Nervózne som sa vrtel na mieste. Odrazu som zbadal záchranu. Pôjd! Rýchlo som priložil rebrík k malým dvierkam na strope. Bleskovo som vybehol a otvoril ich. Mama sa už blížila. V poslednej chvíli som zatvoril dvere. Zhora som len počul: „Zase niekto neodložil rebrík. To som tu jediná, ktorá má záujem o poriadok?“

Uf! Nezistila to! Ale moment – ako zleziem? To je zlé, zlé, ale že veľmi zlé. Po polhodine mi došlo, že musím skočiť. Tak dobre, idem na to: „Raz, dva, dva a pol, dva a trištvrte a tri.“ Skočil som. Dopadol som na 2 schody. Z jedného som sa pošmykol a hlavou narazil na zábradlie. Pred očami sa mi zatmelo. Neviem, po akej dobe som sa prebral. Stála nado mnou Kiara. No zbohom!

Kiara sa mi musela pozrieť do tašiek a teraz bude vyzvedať. Ako som predpokladal, tak sa aj stalo. No takže už som mal aj komplica. Nie je to spoľahlivý komplic, ale zíde sa. Ďalšie dva dni som bol strašne nervózny. A na Štedrý deň to bolo najhoršie. Pri štedrej večeri som jedol čo najpomalšie a Kiara tiež. Nech som zdržoval akokoľvek, k stromčeku sme sa dostali tak či tak.

A sme na začiatku, teda na konci – konečnom začiatku. A už to rozbaľuje – moja sestra dokonale simuluje prekvapenie aj napriek tomu, že vie, čo ju čaká. Rodičia sedia na gauči a voľačo si šepkajú. Odrazu som si na niečo spomenul. Dokelu! Mama! Jej darček nie je pod stromčekom. V spálni nemôže byť, rodičia by ho určite nezabudli. Takže je na pôjde – keď som skákal, musel tam ostať. Pre istotu som sa chcel vypariť, no mamin orlí zrak ma zazrel a bodavým pohľadom na mňa civel.

Kiara si to ale všimla a dokonale odviedla pozornosť: „Mami, nejde mi rozbaliť ten darček!“ Mama odvrátila zrak a ja som sa mohol  bez ďalšieho povšimnutia vypariť. „Majstrovské,“ zašepkal som si (kto by povedal, že je v nej taký herecký talent). Vybehol som na povalu a pre pocit bezpečia som zabarikádoval dvere škatuľami. Chvíľu sa nič nedialo a asi po troch minútach som začul prenikavý piskľavý hlas Kiary. Moja mama ma okamžite vystopovala a vyrazila dvere na pôjd (ja trdlo, veď tie škatule boli prázdne).

„Juraj Rúsky, čo to má znamenať?“

„Ó, prepáč, mami, tie darčeky…“

„Aké darčeky?“

„Teda nič, vôbec nič.“

„Juraj, aké darčeky?“ nedala sa mama.

Vysvitlo, že Kiara sa zľakla pavúka a mama si myslela, že to ja som ho tam nastražil. Takže som sa prezradil.

Zišli sme dole z pôjdu a tam na nás čakal otec s vypleštenými očami a v ruke zvieral vodové farby. „Takže to bola holiaca pena,“ vzdychol som si. Nasledovalo vyzvedanie. Šlo to zo mňa ako z chlpatej deky, no aj napriek tomu sa všetko dozvedeli. 

„Ešteže som do tej skrine nedala to šteňa.“ Nahlas si vzdychla mama, no potom si uvedomila, čo povedala a rukou si zakryla ústa.

„Aké šteňa?“ Dvojhlasne sme sa spýtali s Kiarou. Mama ešte chvíľu na to bola ticho, no potom sa usmiala a povedala: „V suteréne vás čaká darček.“

Obaja sme sa rozbehli na dolné poschodie, otvorili dvere, zbehli po schodoch a zbadali sme tam maličké hebučké klbko. „Zlatý retriever,“ ohlásil som nadšene. „Ako ho budeme volať?“

Operácia Ježiško mala napokon šťastný a ten najkrajší koniec. (A iba medzi nami – o zničených darčekoch naši vedeli hneď v ten deň, ako sa to stalo, ale nechali ma povariť sa vo vlastnej horúcej kaši…)

Matúš Dubjel – 2. miesto, próza, základné školy, MEDZIRIADKY 2019

Publikované:

30. júna 2020

Autor:

Medziriadky