Anna Semková – O jemnocite pavúkovcov
Príliš veľa emócií v nás spravidla evokuje neopodstatnenú bolesť.
Niekde medzi tvojím pyžamom a tebou leží každý deň cudzia bolesť. Nevieš sa jej zbaviť. Každý večer na teba čaká, ako starý priateľ – ako otlak na päte po prvom dni v nových topánkach. Chceš ho za každú cenu prepichnúť, no vieš, že nemôžeš. Lenže prvý deň je každý deň, každý deň je prvý deň, a ty nevieš, čo so sebou počas dlhých večerov, keď sa strácaš v kalendári.
Chcela by si ešte jeden orgán k tým všetkým, ktoré máš. Chcela by si ešte jednu pečeň, lenže by nečistila tvoje telo, ale tvoju dušu. Rada svoje problémy prenášaš na niekoho iného. Na anatómiu. Lenže tvoja úľava trvá iba krátko, zahanbenie prichádza presne a stabilne.
Upokojuje ťa len pár vecí – vnemy, pri ktorých máš pocit, že patria iba tebe. Keď v električke cítiš, ako sa pri tvojom čele natriasa sklo. Keď vidíš v cudzích očiach ako sa sťahujú zreničky. Keď si všimneš cudzie poznámky na cudzej ruke. Aj to, keď si minule ponorila tvár do šatníka a zo všetkých svetrov, košieľ a šiat išla vôňa levandule. Veľmi sa ti páčila. Mala si pri nej pocit, že všetko je tak ako má.
Keď si však svetre, košele a šaty obliekaš, na tvojom tele už nikdy po levanduliach nevoňajú. Je ti to ľúto. Na rukáve modrého svetra zostala tmavomodrá bodka.
Dnes si si však neobliekla sveter, košeľu ani šaty. Máš na sebe staré tepláky a mamine tričko, v izbe hučí vysávač, ty kŕčovito zvieraš rukoväť a snažíš sa vymyslieť spôsob, ako by sa dalo vysávať potichu. Nemáš rada hluk, ktorý vysávač vydáva. Je príliš hlasný. Máš pocit, že celý svet počuje, ako vysávaš a ako ti to nejde. Na chvíľu sa zastavíš pri rohu, vzdychneš si a potom zdvihneš tyč vysoko nad svoju hlavu a začneš vysávať pavučiny.
Popritom stále rozmýšľaš o cudzom smútku. Máš pocit, že každý jeden pavúk, ktorého vysaješ, každá pavučina, každá jedna mŕtva mucha v rohu izby si pre teba v noci príde. Na chvíľu ti napadne, že tá bolesť, ktorú cítiš možno patrí im.
O polhodinu neskôr stojíš v kuchyni a piješ z pohára studenú vodu. Trvá ti to dlho, piješ pomaly a máličko. Jeden tvoj glg sa rovná jednej malej lyžičke. Tak piješ vždy, keď sa ti točí svet a je ti zle od hlavy. Občas sa ti to stáva, najmä vtedy, keď si dlho na slnku, alebo keď ti brucho namiesto motýľov naplnia pavúky pavučinami. Vtedy ti býva zle aj z vody, i keď vieš, že ti pomáha. A preto piješ pomaly. Počas toho rozmýšľaš.
Na hladine vody v pohári je tvoj odraz spolu so svetelnými odleskami a mikroskopickými vlnkami. Takmer neviditeľná predtucha tváre ovešanej pavučinami. Strasieš sa.
Príde ti toto celé zvláštne – pavúkov si sa predsa nikdy nebála. Prišli ti ako ty sama – všade nohy a v kútoch ich ľudia vysávali takmer tak, ako teba.
Neopodstatnená bolesť je nebezpečná oveľa skôr, ako si všimneme krv.
Občas mávaš pocit, že tvoja slza padá na tisíce miest naraz, no nezotreli by ju ani všetky vreckovky sveta. Uvedomuješ si, že sú momenty, kedy necítiš absolútne nič, a sú momenty, kedy zrazu cítiš všetko naraz. Sú chvíle, kedy ti jedno alebo druhé vyhovuje. A sú chvíle, kedy by si najradšej cítila všetko, no necítiš nič. Vtedy si osamotená. A rovnako je na tom i tvoja slza.
Po ceste z kuchyne ešte stále držiac v ruke pohár s nedopitou vodou sa pristavíš pri zrkadle. Nemáš rada zrkadlá, no strach z nich nemáš.
Tentokrát sa ti hlas zasekne kdesi hlboko v hrdle. Nedokážeš sa nadýchnuť. Vidíš samu seba, no zároveň dobre vieš, že to nie si ty. Cez tvár ti visia milióny pavučín, vidíš ich všade, takmer cítiš ich lepkavý povrch na svojich lícach. Vidíš a cítiš ako sa v nich trepocú chytené muchy. Chcú ujsť. Chcú ísť domov. Načahujú sa po iných, lenže pavučiny ich nie a nie pustiť, a tak zostávajú naveky uväznené, každá vo svojej vlastnej pavučine.
Hneď ako sa spamätáš, od zrkadla ujdeš, no ešte predtým naň vyšplechneš z pohára zvyšok nedopitej vody. Pavučiny sa pomaly roztápajú a muchy sa pomaly topia, zatiaľ čo ty utekáš preč.
Pavúky krv nemajú.
Veľmi rada ležíš v tráve. Keď ťa pichá do všetkých častí tvojho tela, pôsobí to na teba upokojujúco. Ako keby ťa milión malých drobných ľudí masírovalo. Raz si to vravela tvojej mame. Smiala sa, že vraj raz určite musíš ísť do Číny, páčilo by sa ti tam.
Lenže ty by si chcela ísť ďalej ako do Číny. Chcela by si ísť všade, precestovať celý svet. Je to o tebe takmer známy fakt. Predstieraš však, že na to nemáš vážnejší dôvod, ako je nefalšovaná láska k vlakom. Lenže pravda je taká, že možno chceš precestovať všetky svety iba preto, aby si nemusela byť v tom svojom.
Chcela by si navštíviť svoju španielsku dedinu a spoznať pavúky, ktoré rozprávajú tvojím jazykom. Povedať im, aby ti prestali dávať svoju bolesť. Je predsa ich. Ty by si svoju bolesť nikomu nikdy nedala. Predstavuješ si, ako toto všetko vykričíš pavúkom do tváre. Každú drobnosť, každý detail. Alebo ako si medzi nimi nájdeš jedného priateľa pavúka. Čierneho, hnedého, chudého, silného, malého alebo veľkého. Je ti to jedno. Niekto, kto by ti podal vreckovku. Pavúk má osem nôh, aspoň v jednej si určite celý čas drží vreckovku.
Už máš plné zuby svojich sĺz stekajúcich na milióny miest naraz.
Na tráve sa túliš sama k sebe ako ranené šteňa, ale neplačeš.
Pavúkom v tele namiesto nej prúdi tvoj mimotelový smútok.
Pomaly dokončuješ vysávanie izby. Trvalo ti pravdepodobne oveľa dlhšie, ako by malo. Navyše si aj úplne neplánovane utrela zrkadlo a teraz sa cítiš viac unavene ako kedykoľvek predtým. Neprekvapuje ťa to.
Vysávač nakoniec vrátiš na miesto do skrine a ľahneš si na posteľ. V jej strede ako v pavučine s očami otvoreným dokorán pozoruješ strop .
Pavúčia kráľovná.
Predstavuješ si, ako ti z brušiek prstov vyrastajú biele vlákna, so všetkými pavúkmi, ktorých bolesť cítiš. Ako sa od teba vzďaľujú čoraz ďalej v bielych kružniciach, niekde medzi nimi je aj tvoj priateľ s vreckovkou.
Predstavuješ si, ako z teba vylezie ten najväčší pavúk – jazva po jeho uhryznutí pulzuje životom oveľa viac, ako ktorékoľvek miesto na tvojom tele. Nie si pavúčia kráľovná – si obeť – malá, bezmocná, stratená, zapletená do bielych vlákien. Zisťuješ, že umierať sa dá len zaživa. Poslednýkrát sa ozývajú tvoje celkom vlastné vnemy.
A potom zrazu nastane svetlo.
Prudko sa na posteli posadíš – si v panike a netušíš, čo sa práve stalo. Na posteli pred sebou si všimneš vreckovku. Utrieš si ňou tvár, pomaly a precízne, ako keby ani nepatrila tebe. Potom sa zhlboka nadýchneš, postavíš sa, a pomaly sa poberieš do kuchyne, aby si sa napila.
Pri zatváraní dverí si na posteli niečo všimneš – veľký tmavý predmet alebo postavu, no nevenuješ mu veľkú pozornosť, ešte stále si zmätená.
Vyzerá ako pavúčí tieň.
Anna Semková – 1. miesto, próza, základné školy, Medziriadky 2019